„Nastal čas, niekomu to odovzdať,“ zvažuje M. Chmeliar. Životné priority mení, hádzanú ale napospas nenechá
PREŠOV. Na fakte, že Tatran Prešov je najúspešnejším hádzanárskym klubom v samostatnej histórii Slovenska, sotva ktosi
iný na ňom v nasledujúcich rokoch voľačo zmení. Má už trinásť slovenských titulov, pätnásťkrát zdvíhali nad hlavy Slovenský pohár, trikrát obnovený Česko – Slovenský super pohár. Napriek tomu, že značka Tatran Prešov je rešpektovaná aj na medzinárodnej scéne, z muža, ktorý za všetkými týmito úspechmi stojí, radosť z nich akoby postupne vyprchávala.
Predstavy komu prenechať má
To však vôbec, teda aspoň zatiaľ, neznamená, žeby na ňu zavrhol. Miloslav Chmeliar však už mnohé zápasy neprežíva tak emotívne ako v minulosti. A ako sme po dlhom čase postrehli, vo svojej lóži v TATRAN handball arene dokonca vynechal v tejto sezóne niekoľko zápasov. Jav v jeho prípade ozaj priam nevídaný. K tomu dve extraligové prehry majstrovského tímu, tiež neprispeli k ideálnej klubovej pohode. Aj to nás viedlo k osloveniu majiteľa najúspešnejšieho slovenského hádzanárskeho klubu s otázkou, či ho hádzaná, ktorej pred rokmi prepadol, ho ešte baví. „Na moje začiatky s prešovskou hádzanou si veľmi dobre pamätám a o celej ére budovania Tatrana i jeho zázemia, či o postupnom napredovaní a zbieraní trofejí, mohol by som napísať niekoľko kníh,“ rozvinul M. Chmeliar debatu na túto tému. „O pohárových úspechoch ste sa už zmienili. Okrem toho Tatran vyhral dvakrát českú extraligu, v ktorej hosťoval a vyhral aj spoločnú súťaž HIL, dva ročníky odohral v maďarskej lige a dvakrát len horším skóre Prešov skončil tretí za druhým Szegedom. Ako majstri republiky sme niekoľko sezón úspešne účinkovali v Lige majstrov, Pohári EHF i PVP, k tomu ešte desiatky majstrovských titulov našich mládežníkov a desiatky turnajových prvenstiev vo všetkých vekových kategóriách. To iba na dokreslenie toho, čo poviem ďalej. Neviem, či to je vekom, avšak netajím, že práca s hádzanou ma už nenapĺňa tak ako v jej začiatkoch. Vtedy som nevynechal žiaden zápas a každý prežíval naplno. Dnes je to už iné, a nejaký ten zápas už aj vynechám. Na regionálne pomery som v podnikaní dosiahol pomerne veľa, platí to ale aj o športe. Jednoducho sú tu veci, ktoré ma už príliš nenapĺňajú. Mám už iné životné priority. Každý mesiac strávim niekoľko dní v zahraničí. Postupne týchto dní v každom mesiaci bude určite viac. Poviem to na rovinu. Cítim, že nastal čas, hľadať niekoho, komu by som postupne mohol hádzanú v Prešove odovzdať. Nie je to rozhodnutie z hodiny na hodinu. O niečom takom premýšľam už dlhší čas. Samozrejme, na prešovskú hádzanú, na Tatran, nemienim v žiadnom prípade úplne zanevrieť. Som Prešovčan a nazdávam sa, že ľudia by mi asi neodpustili, ak by som z toho odrazu vycúval. Avšak je len otázkou krátkej doby, kedy začnem hľadať ľudí, ktorí by do toho šli, samozrejme pod iným subjektom a ktorým by som prešovskú mužskú hádzanú odovzdal. Určité predstavy už mám. Viem si predstaviť napríklad takých hádzanárskych nadšencov, akými sú Stanislav Kolpak alebo Marek Gernát, trénerov našich úspešných dorasteneckých družstiev. Takým by som to postupne dokázal odovzdať. U nich dvoch so zárukou určite viem, že to bude fungovať. K dispozícii by sme im dali TATRAN handball arenu i mládežnícku halu na Nábrežnej ulici v Prešove vrátane úhrad celej réžie hál. K tomu klubový autobus a príspevok našej skupiny na činnosť hádzanej v Prešove v rozsahu sto až dvesto tisíc eur ročne. To by bol náš ročný vklad, ostatné by už bolo na nich. Skrátka, aby prešovská hádzaná fungovala naďalej. Pochopiteľne, už nie na takej úrovni ako doteraz. Čas, kedy sa tými vecami musím zaoberať, už nastal. Nemám totiž v rodine pokračovateľa, ktorý by prípadne časom žezlo po mne prevzal. A sám to donekonečna robiť už ani nechcem.
Obchodnú spoločnosť Tatran Prešov za šestnásť a pol roka činnosti stála hádzaná niekde na úrovni jednej miliardy v starých slovenských korunách. Veď len do kúpy, rekonštrukcie a vybavenia troch hál vrazil Tatran viac ako dvesto miliónov v starej mene. Uráža ma však, ak nejaký „šašo“ na diskusných fórach vypisuje o „pračkách, tuneloch a čistení peňazí.“ Pritom ani nevie o čom píše, a o čom to celé je. Tatran Prešov je jedna z našich najsilnejších spoločností a jej účtovníctvo je verejne dostupné na internete. Aj takéto veci napomáhajú k môjmu rozhodnutiu.“
Všetko to, čo M. Chmeliar dosiahol v podnikaní i v športe nebolo zadarmo. Napriek tomu, že zdravotne je zatiaľ v poriadku, daň za všetko čo vybudoval, ako tvrdí, je aj to, že v noci nedokáže spať viac ako päť hodín. „Roky pribúdajú a aj podstatne mladší ľudia sa z tohto sveta vytrácajú. Žiť v hektickom tempe, mi už zato nestojí. Už dávnejšie mi jeden z mojich dobrých priateľov vravel, že už aj u mňa nastal čas začať míňať zarobené peniaze. Aj tieto slová ma viedli k rozhodnutiu, o ktorom som hovoril a ktoré je nemenné.“
Majiteľ Tatrana
Text k foto: Hovorí aj o dani z úspechov v podnikaní i športe.
FOTO: JALE
Prešov