M. Benický: To čo sa dialo vo finále, rázne rozoberieme
O Slovenský pohár v hádzanej mužov i žien sa prvý raz hralo v novom formáte. Záverečný turnaj Final 4 sa premiérovo odohral v hale Slavomíra Šipoša v Košiciach.
Kým ženy Iuventy Michalovce primát obhájili, muži Tatrana Prešov po dvanástich úrodných rokoch v rade, pohárovú obhajobu nezvládli. Pohár zdvíhali nad hlavy hráči MŠK Považská Bystrica.
Podľa prezidenta SZH to nebol zlý nápad
Hľadisko haly v semifinálových ani vo finálových dueloch síce vo švíkoch nepraskalo, zato pred kulisou, akú vytvorili hlavne fanúšikovia Iuventy i Tatrana, klobúk dolu. Michalovčanky svoj finálový výkon vystupňovali a doviedli súboj so Šaľou do konca vo veľkom štýle s osemgólovým náskokom. Hádzanársku drámu priniesol súboj prešovského obhajcu trofeje s Považanmi. O víťazovi sa rozhodlo až po dvojnásobnom penaltovom rozstrele.
Organizátori Final 4 týmto pohľadom mohli byť spokojní. Menej už s technickým vybavením haly, výkonnými reproduktormi priamo medzi divákmi, či zlyhajúcou časomierou, pre ktorú museli zápasy často prerušovať a „hodiny“ znovu uviesť do chodu. „Zámerom Slovenského zväzu hádzanej bolo v prvom rade oživiť pohárovú súťaž, dať jej trochu iný náboj aj tým, že štyri najlepšie mužské a ženské tímy sme zlúčili do dvoch turnajových dní v jednom meste. A tiež, navodiť Slovenskému poháru inú atmosféru. Myslím, že tento pokus bol celkom úspešný,“ konštatoval prezident SZH Jaroslav Holeša. „Tento nový formát sme zámerne mali v úmysle dať do miest, kde sa nehrajú najvyššie súťaže, no vieme, že majú pomerne silné zázemie fanúšikov. V niektorých mestách akoby ľudia boli hádzanou, množstvom ponúkaných zápasov, trochu presýtení. Preto našou motiváciou bolo siahnuť do iných končín. Dominantné kluby mužov i žien sú dlhodobo na východe republiky. Košice boli pre nás logickou voľbou aj preto, že tu vznikol nový, ambiciózny klub, ktorý mieni postaviť košickú hádzanú znovu na nohy. Do nájmu dostali halu, ktorú sa snažia rekultivovať, postupne zrekonštruovať. Myslím teda, že to nebol až taký zlý zväzový nápad.“
Niektorí sa to už nemohli pozerať
Kým ženské reprezentantky východu krajiny z Michaloviec sa radovali po zaslúženom pohárovom úspechu, mužskí reprezentanti z prešovskej TATRAN handball areny si vypili pohár trpkosti do samého dna. Tatran Prešov v novodobej ére Slovenska získal pätnásť pohárových primátov, z toho dvanásť v rade. Na trinásty v poradí ale nedosiahli. A to mali proti sebe toho istého súpera, ktorého takto pred rokom v prvom finále vyprášili doma o desať gólov. V odvete ale remizovali, čo ale bohato stačilo na obhajobu. V novom pohárovom formáte mali súperi šancu rozhodnúť už iba v jednom zápase. Ten skončil v riadnom čase nerozhodne. A veru nemusel. Prešov nehral dobre od začiatku. Nedokázal do finále vstúpiť tak, aby súper mal z neho rešpekt, nevypracoval si náskok. Zdĺhavými kombináciami v útoku bez nápadu šance na to nemal. Strelecky ako tak zabrali len Butorac s piatimi, Lapajne so štyrmi a L. Urban s tromi gólmi. Rábek skóroval len zo sedmičiek. Nuž a pivotov akoby Tatran nemal. Djerič neukázal nič, Carapkin bol síce zase užitočnejší, no strelecky málo efektívny. Z krídiel dal Hrstka šesť, Kosteski jeden gól. Nuž a práve tento macedónsky legionár mal prsty možno v kľúčovom momente záveru finále. Dve minúty pred koncom viedol Tatran 26:24. Vzápätí sa v trháku ocitla dvojica Prešovčanov. Loptu spracoval D. Krok a všetci čakali, že s ňou vpáli na deväťmetrovú hranicu hostí a zvýši na rozdiel troch gólov. „Domino“ ale prihral doprava Kosteskému, ktorý mu ale prihrávku opätoval takým laxným spôsobom, že nasledovala úspešná kontra súpera. Tatran znovu zaútočil, no Butoracova strela sa odrazila od žrde a ďalší kontra úder Považanov prišiel dvadsať sekúnd pred koncom z ruky M. Briatku. Penaltový rozstrel je svojim spôsobom lotériou. V nej boli šťastnejší a úspešnejší hráči Považskej Bystrice. Prešovčania so sklonenými hlavami si museli vypočuť aj nelichotivé skandovanie vlastných fanúšikov. Napríklad, „toto sme tu ešte nemali“... Časť fanúšikov, medzi nimi aj majiteľ klubu M. Chmeliar sa na nezáživnú hru Tatrana pozerať nevydržali a na začiatku druhého polčasu sa z hľadiska vytratili. Aj takúto neslávnu podobu malo prehrané pohárové finále roky suveréna slovenskej mužskej hádzanej.
V takomto klube neakceptovateľné
„Považskej Bystrici blahoželám k zaslúženého víťazstvu. Mužstvo MŠK príkladne bojovali od prvej minúty. O sedmičkách škoda vravieť, je to fakt lotéria. Aj keď sme očakávali, že naši strelci budú lepší. Rozstrel sme ale prehrali a je tu naše veľké sklamanie. Prvenstvo v extralige, či zisk Slovenského pohára musia byť povinnosťou renomovaného klubu, zo skúsenosťami z Ligy majstrov i nadnárodnej SEHA ligy. Je neakceptovateľné, aby mužstvo do zápasu vstupovalo bez motivácie. Nehovoriac o chybách v rozhodujúcich momentoch zle odohraného finále. Nechcem z neho viniť jednotlivcov. Zlyhali sme ako tím. K tomu čo sa vo finále udialo, musíme si spoločne sadnúť a rázne to rozobrať. Rád by som sa našim fanúšikom poďakoval že do Košíc prišli a zároveň sa aj im ospravedlnil, že sme pohárové prvenstvo neobhájili,“ adresoval po závere Final 4 generálny manažér Tatrana Prešov Miroslav Benický.
Prešov