Káder Tatrana Prešov sa po sezóne, v ktorej prišiel o dlhoročnú majstrovskú sériu, obmení. Jedným z hráčov, ktorí už pred finálovými súbojmi s Považskou Bystricou vedeli, že sa ich účinkovanie po tejto sezóne v tíme slovenského majstra končí, je aj moskovský rodák Roman Carapkin.
Popri kapitánovi Oliverovi Rábekovi to bol práve jeho asistent, ktorý toho v tíme Tatrana zažil počas dlhých siedmich sezón najviac. Do Prešova prišiel ešte za pôsobenia trénera Rastislava Trtíka ako 20-ročný talentovaný hráč pred sezónou 2016/17 z klubu Čechovských medveďov, kde predtým pôsobil od svojich 16 rokov a získal v jeho kádri dva majstrovské tituly a ruský Superpohár. V klube sa postupne etabloval a zaradil medzi jeho stálice a lídra kabíny. Herne bola vysoko cenená najmä jeho univerzálnosť. V drese Tatrana získal päť majstrovských titulov a štyrikrát sa tešil z víťazstva v Slovenskom pohári. Za rok 2020 bol v tradičnej ankete dokonca vyhlásený za najúspešnejšieho športovca mesta Prešov.
Po prehratom piatom finále série s Považanmi bolo z Romana Carapkina cítiť pochopiteľné sklamanie. Rozlúčku so zelenobielym dresom si predstavoval rozhodne inak. „Odchádzam so smutnými pocitmi, lebo sme prehrali posledný zápas finále. Na druhej strane, na Prešov mi ostanú len tie najlepšie spomienky. Ťažko mi je teda opísať, čo teraz cítim vo vnútri. Keď dáš celé srdce a všetku silu do toho, aby si vyhral zápas a nepodarí sa ti to… je to veľká škoda,“ skonštatoval po tom, čo si prebral striebornú medailu. „Nečakal som a v živote som si nemyslel, žeby som z Prešova odchádzal so striebornou medailou. Ale život všetko mení. Odohral som tu za sedem rokov strašne veľa zápasov. Stále sme boli majstri. Teraz sme prvýkrát hrali na päť zápasov...,“ iba ťažko hľadal slová 28-ročný hádzanár.
O celkovom víťazovi musel rozhodnúť až posledný piaty zápas. V ňom však od úvodu ťahal obhajca titulu za kratší koniec a napokon sa z titulu po 17 rokoch tešil súper z Považskej Bystrice. „Tento zápas nám nevyšiel v prvom rade v útoku. Obranu sme celkom zatvorili, brankári pochytali niekoľko striel. Najmä v druhom polčase sme, aj s tými na konci, dostali iba 12 gólov, čo nie je veľa, keďže Považská hrá doma v útoku veľmi dobre. My sme naopak v oboch polčasoch urobili v útoku strašne veľa chýb. Strácali sme priveľa lôpt. Nedali sme veľa šancí, brankár Kovačin pochytal všetko čo mohol. O tom je celá hádzaná. Nemôžeš sa spoliehať iba na obranu, ale musíš niečo predviesť aj v útoku,“ hodnotil rozhodujúci duel finálovej série.
Roman bol aj vo svojej poslednej sezóne v Prešove jedným zo základných pilierov zostavy. „Sezóna bola pre mňa ťažká. Odohrali sme v nej 89 zápasov. Nastúpil som do každého, na ktorý ma tréner nominoval. Bolo to veľmi ťažké, no zvládol som to, našťastie, bez zranení. Dal som Prešovu svoje srdce. Škoda, že odchádzam za takýchto okolností,“ uviedol hráč nosiaci na svojom drese číslo 77 a k siedmim rokom v klube dodal: „Chcel by som sa v prvom rade poďakovať všetkým ľuďom v klube. Majiteľovi, všetkým trénerom, ľuďom z klubu, ale i mimo neho a samozrejme spoluhráčom. Mám tu veľa kamarátov a je smutné odísť so striebornou medailou, ale to je život a to je šport. V športe sa môže stať hocičo. Vyhrali sme pohár, ale na ligový titul nám nestačili sily a sami sme spravili chyby, ktoré o tom rozhodli.“
Ruský legionár už má podpísanú zmluvu s novým klubom. Zmluvné podmienky mu ale ešte neumožňujú zverejniť meno nového zamestnávateľa. V kariére sa chce posunúť ďalej, na Prešov mu ale podľa jeho slov ostanú len tie najlepšie spomienky. „V Prešove som sa veľa naučil. Vyrástol som tu ako človek, aj ako hráč. Najmä v obrane. Začínal som ako spojka, teraz som pivot. Takže v Prešove sa toho v mojom živote veľa pomenilo. Myslím, že všetko tu pre mňa bolo pozitívne. Chcem poďakovať Tatranu a zaželať všetko najlepšie do budúcnosti. Nech sa klubu darí a vráti sa na tie priečky, kam patrí,“ zakončil rozlúčku dlhoročný hráč nášho klubu.
Ďakujeme za sedem krásnych rokov, Roman!
Prešov