Na našom klubovom webe sa v tom týždni venujeme nádejám Tatrana. Na tému mládeže nadväzujeme aj v rozhovore s majiteľom Tatrana Miloslavom Chmeliarom.
Ako sme už spomínali v rozhovore s generálnym manažérom M. Benickým, fanúšikovia by si predstavovali väčšie zapojenie domácich chlapcov, odchovancov. Je to z vášho pohľadu majiteľa klubu také jednoduché?
„Nie je to také jednoduché. Ja ako lokálpatriot by som bol taktiež najradšej, aby to tak bolo, a to z troch dôvodov. Po prvé, rád by som bol, aby hrali Prešovčania, lebo som Prešovčan. Po druhé, porovnateľní hráči by boli určite lacnejší ako zahraniční. A po tretie, nemuseli by sme im dávať byty, keďže by bývali doma. Najdôležitejší je ale samozrejme prvý bod. Otázka je odkiaľ. Každý kto je aspoň trochu reálny a chodí na hádzanú, tak to vidí. Naši mladí hráči sú talentovaní, len hádzaná má jeden problém – je to silový, kontaktný šport. Vo futbale sa tak možno dokáže presadiť aj 16-17-ročný hráč, ale v hádzanej nie. Uvediem príklad Adama Mazura, ktorý po skončení dorasteneckého veku štyri roky tvrdo na sebe makal a čakal na príležitosť, ktorú potom dostal. Hovorím to vo všetkej úcte k našim hráčom, ktorí sú vo svojich kategóriách vynikajúci a sú lídrami svojich líg. Vo svojich 18-tich, 19-tich rokoch majú aj úroveň na priemer slovenskej ligy, ale v medzinárodnom meradle zatiaľ nestačia. Je to teda aj o trpezlivosti, že sa musia rozhodnúť, či chcú robiť hádzanú, venovať sa jej naplno a byť trpezliví, lebo Tatran má svoju kvalitu a presadiť sa v Tatrane chce nejaký čas.“
Perspektíva tu teda ale je?
„Ak by sme sa dívali iba na slovenskú ligu, určite by sme 3-4 hráčov každoročne zaradili do kádra, ale na vyššiu úroveň musia čakať na svoju príležitosť a byť vďační aj za tú, ktorú dostávajú v kombinovanom mužstve slovenskej extraligy. Každý, kto je reálny musí zvážiť, že chlapci zatiaľ nemôžu hrať v prvej, alebo druhej šestke tohto družstva, ktoré reprezentuje Tatran Prešov v európskych súťažiach.“
Tie ambície ale mladí hráči majú, niekedy aj ich rodičia. Ako to zladiť, aby všetci boli spokojní?
„Najväčšia tragédia je, keď rodičia vodia deti od začiatku za ruku a je jedno či je to futbal, hokej, hádzaná, alebo iné športy. Tu uvediem príklad. Otec Jána Vodilu, s ktorým sme päť rokov sedeli spolu v jednej lavici, sa dozvedel o tom, že jeho syn hrá hokej, keď ako 17-ročný odišiel do Sparty Praha. Ulica vychovala chlapcov, ktorí sa boli nútení postarať sami o seba a urobila z nich lepších hráčov. Nie je teda dobré, ak rodičia sa tým chlapcom až príliš venujú. Každý rodič si myslí, že jeho syn je najlepší a tréner tomu nerozumie a ako je ubližované ich deťom. Potom to vyzerá tak, že rodičia chcú viac ako deti.“
„Uvedomujem si, že by chceli hrať, aj ja by som chcel, aby hrali. Ale pre mňa to nedáva logiku, aby som do toho dával vlastné peniaze a prehrával. Ak by som rozdeľoval cudzie peniaze a museli by hrať, asi by mi to bolo jedno, ale keď dávam do toho svoje peniaze, chcem mať výsledky a aspoň na Slovensku byť najlepší. Inak mi to nedáva zmysel. Keď to zhrniem, pokiaľ chlapci vydržia, majú perspektívu a bude to dobré. Akonáhle sa teraz zlomia, hádzanári z nich nikdy nebudú. Ako príklad uvediem desiatky mladých hráčov, ktorí po dorasteneckom veku odišli z Tatrana a skončili v zahraničí v nižších súťažiach, alebo dnes hádzanú už nehrajú.“
Nechýba na Slovensku pre týchto chlapcov možno nejaká prechodová juniorská súťaž?
„V slovenských podmienkach máme mladší a starší dorast, v medzinárodnom meradle máme kadetov a juniorov, čo sú tie isté vekové kategórie 15-17 a 18-19, teraz do 20 rokov. Nejaká juniorská súťaž, ktorá by držala hráčov do 23 rokov a dozrievali by tam, neexistuje, podľa toho čo viem, nikde v Európe. Ale mentálne a fyzicky vyspelejší hráči by isto z takejto súťaže mali ľahší prechod do mužskej kategórie. Kvitujem teraz aspoň to, že do staršieho dorastu sú v súčasnosti zavedené tri ročníky až do 20 rokov.“
„Škoda, že nie je ešte jedno družstvo, ktoré by síce nemalo kvalitu prvého tímu Tatrana, ale do ktorého by títo hráči plynule prechádzali a hrali najvyššiu súťaž. Možno keby išli na hosťovanie napr. do Košíc. Len zase školy absolvujú v Prešove a za 100-200 eur mesačne, ktoré nepokryjú ani náklady na cestovné, tam nikto nebude dochádzať. Takže je to ťažké a pokiaľ sa hádzaná nebude opäť hrať v Bardejove, Levoči, Vranove vidím v tom obrovský problém.“
Dopláca teda Tatran aj na to, v akej je slovenská hádzaná situácii?
„Pre porovnanie napríklad so Slovinskom, ktoré má dva milióny obyvateľov, ale hádzanárov je tam 50-krát viac. A vyberať 15 hráčov z 30-tich a 300-400 je rozdiel. Pokiaľ sa hádzaná nebude hrať všade, nevidím to s ňou ružovo. Mládežnícke kategórie tých našich až tak veľmi neposúvajú. Je veľa zápasov, ktoré sa končia vysokým skóre. Aj väčší odpor súperov by viedol k tomu, aby sa posúvali výkonnostne vyššie. Ale nemajú ho. A potom sa to všetko prenáša aj v medzinárodnom meradle, kde nielen seniorské mužstvo, ale aj v mládežníckych kategóriách prehrávame aj s tými najslabšími reprezentáciami.“
„My ale ideme ďalej, fungujeme a chceme sa tešiť z výsledkov našich mládežníckych kategórií. V Prešove je pomerne veľa trénerov, aj v minulosti tu bola bašta hádzanej. Chlapci študovali pedagogické, alebo filozofické školy a stali sa trénermi a učiteľmi telesnej výchovy. Takže máme kvalifikovaných trénerov a samozrejme aj podmienky. Nie je zvykom v Európe, aby dve haly vyslovene slúžili len pre hádzanú. Snažíme sa zabezpečiť aj všetko potrebné. Sme radi, že tí chlapci sa hádzanej venujú a majú výsledky. Hoci ako hovorím, prechod z dorastu do prvého mužstva je komplikovaný. Ale je to taký dobrý balzam na dušu a vráti sa vám v dobrom pocite, keď mládežnícky tím je na nejakom turnaji v zahraničí a príde s prvým miestom. Je to dobrý pocit, že nás ľudia v zahraničí vnímajú nielen cez prvý tím, ale aj cez mládež a že sa dobrá hádzaná u nás robí aj v týchto kategóriách.“
Prešov