Už tradične v posezónnom období, ešte pred štartom prípravy na novú sezónu, hodnotíme uplynulý hádzanársky ročník aj s majiteľom Tatrana Prešov Miloslavom Chmeliarom. Nosnou témou prvej z dvoch častí rozhovoru bolo hodnotenie uplynulej sezóny, v ktorej Tatran prerušil 17-ročnú víťaznú sériu v najvyššej domácej súťaži.
Na úvod krátka rekapitulácia uplynulej sezóny, v ktorej Tatran vyhral Slovenský pohár, skončil druhý v Niké handball extralige, 5. priečku obsadil v českej extralige, vypadol vo štvrťfinále SEHA ligy a účinkoval v skupinovej fáze Európskej ligy, odkiaľ však do vyraďovacích bojov nepostúpil. Aké je teda hodnotenie skončenej sezóny?
„Čo sa týka celkového hodnotenia, sezóna 2022/23 je asi najhoršia sezóna za tých 22 rokov, čo som vstúpil do hádzanárskeho Tatrana. Bola pre mňa obrovským sklamaním. Hneď na úvod musím povedať, že nebyť pána Magdoška, tak som silno uvažoval nad tým, že obchodná spoločnosť Tatran Prešov ukončí jednu zo svojich činností, a to činnosť profesionálnej hádzanej. Veľmi som nad jej koncom uvažoval, ale Tatran aj vďaka pánovi Magdoškovi, bude napokon pokračovať ďalej...“
Silné slová na úvod. Povedzte, čo vás sklamalo najviac?
„Keď hovorím o skončenej sezóne, dokážem akceptovať, že nevyhráme s Vardarom Skopje v SEHA lige, s Göppingenom v Európskej lige, ale to, čo sa stalo v českej a slovenskej lige, kde sme za 22 rokov neprehrali dokopy toľko zápasov ako za túto jednu sezónu, akceptovať neviem. Pre mňa nepochopiteľné, neprijateľné a neakceptovateľné je, aby sme v jednej sezóne prehrali s Považskou Bystricou päť zápasov. Pritom sezónu predtým sme v dvoch zápasoch základnej časti, ktoré sme spolu odohrali, vyhrali nad týmto súperom doma o 8 a vonku dokonca o 12 gólov. Prakticky s tou istou Považskou Bystricou, do ktorej sa pred sezónou vrátil akurát Ľubomír Ďuriš, pričom k nám oproti tomu prišli štyria hráči Lukáš Urban, Igor Čupryna, Nikola Ivanovič a Lukasz Gogola a my s takto posilneným mužstvom prehráme päť z ôsmich zápasov, keď sezónu predtým sme oba zápasy vysoko vyhrali. Preto je to pre mňa neprijateľné. A to o to viac, že profesionálne mužstvo prehralo s amatérskym, keďže hráči Považskej Bystrice majú svoje zamestnania alebo školy a hádzanú hrajú popri nich. Ani zďaleka nemajú také podmienky ako naši hráči. Proste nedá sa to porovnávať...“
Čím si to teda vysvetľujete?
„Kým hráči Považskej Bystrice išli na 100 percent, naši hráči tak maximálne na 40. Keby tam bol tréner, ktorý by na nich, obrazne povedané „trhal dresy“, boli by tak naštartovaní, až by mali „penu v ústach“. Vtedy by išli na doraz. Naši hráči sú profesionáli len 10-teho v mesiaci, kedy im chodia výplaty. Nie sú to profesionálni hráči prístupom. Za tie roky som zistil, že ak hráči cítia strach, vtedy majú väčší pocit zodpovednosti. Žiadne peniaze ich nedokážu lepšie motivovať… doteraz si tu niektorí robili, čo chceli a bolo im to jedno. Aj tak to vyzeralo.“
Malo to aj nejaké konzekvencie voči tímu?
„Určite. Hráči nemajú len práva, ale aj povinnosti. Dostali vysoké pokuty za to, že nezískali titul. Doteraz mali všetko garantované a Tatran čo mal garantované? Ani ten slovenský titul. Česká liga nás stála so všetkým možno 150-tisíc eur a namiesto toho, aby sme ju vyhrali, sme skončili s hanbou. Boli to vyhodené peniaze 50 metrov od haly do Torysy. Pred piatimi rokmi sa pritom ešte hral Česko-slovenský pohár, v ktorom sme tu v Prešove vyhrali v semifinále s druhou Plzňou o 17 a vo finále s majstrovskou Karvinou o 14 gólov. V tejto sezóne sme s oboma týmito tímami, kde sa kádre extra nepomenili, získali zo štyroch zápasov a ôsmich bodov len jeden jediný bod. Neuveriteľné! Aj to hovorí o tom, ako to fungovalo na ploche. Česi sa z nás smiali, že Prešov nebehá. Hráči chodili do posilňovne a miesto toho, aby behali maratóny okolo Torysy, tak chodili posilňovať ako kulturisti. My sme behanie ako základ hádzanej nepoznali. Aj toto je pre mňa obraz ako sme hrali. Neberiem ani používaný argument, že sme hrali veľa zápasov a hráči boli unavení. V septembri kedy začali súťaže a hráči ešte nemali byť z čoho unavení, prehrávali doma zápas za zápasom s amatérskymi družstvami ako Lovosice, Frýdek-Místek, Považská Bystrica a podobne. V marci tohto roku, vo finále Slovenského pohára, kedy sme mali polovicu hráčov zranených a všetky súťaže ešte bežali, každý druhý deň sme mali nejaký zápas, sme s Považskou Bystricou vyhrali o osem gólov. V máji, po trojtýždňovej pauze a príprave, kedy všetci hráči Tatrana boli už zdravotne v poriadku a žiadna iná súťaž sa už nehrala, len finále o majstra Slovenskej republiky, prehráme s Považskou Bystricou v priebehu 14 dní tri zápasy. Akú logiku na výhovorky to dáva na veľa zápasov, cestovanie a únavu! Alebo Oliver Rábek. V marci, keď sa ešte hrali všetky súťaže sám 10-timi gólmi rozstrieľaľ jedno z najlepších európskych družstiev francúzsky Montpellier. A to aj napriek únave, cestovaniu, veľkému počtu zápasov. Pretože sa vtedy ešte všetky súťaže hrali. Na druhej strane v máji, keď sa už nič nehrá a nie je únava, cestovanie, veľa zápasov a hráči mali tri týždne na prípravu finálovej série, v poslednom zápase proti Považskej Bystrici vystrelili päťkrát na bránu, z toho trikrát do brankára. Niečo tu nehrá!!! Kedy Tatran nehral veľa zápasov? Po roku v spoločnej HIL-ke, ktorá v roku 2004 zanikla, tri roky Tatran okrem európskych pohárových súťaží a slovenskej extraligy súbežne hrával v českej extralige, ktorú trikrát vyhral. Následne sme českú extraligu nahradili maďarskou ligou a dvakrát sme skončili tretí za Veszprémom a Szegedom. Po maďarskej lige sme 11 sezón pôsobili v SEHA lige. My sme veľa zápasov hrali stále.“
Môžu ako isté „náplaste“ slúžiť zisk Slovenského pohára, či nečakaná, vysoká domáca výhra nad neskorším účastníkom Final 4 Európskej ligy Montpellierom? Potešilo prípadne niečo iné?
„Tých kladných vecí bol málo, väčšinou boli tie zlé. Víťazstvo nad Montpellierom je ale samozrejme cenné. Vyhrať s ním polčas o deväť gólov, tak to sa tomuto klubu vskutku nestáva takmer nikdy. Čo sa týka Slovenského pohára, vážim si chlapcov z Považskej Bystrice a to, čo robia, ale víťazstvo vo finále sme brali ako normálnu vec a vzhľadom k spomínaným podmienkam to nie je niečo, prečo skákať od radosti.“
Potešilo aspoň to, že medailu získal Tatran v každej z piatich vekových kategórií, v ktorých v minulej sezóne súťažil?
„Áno, je to tak. Čo sa týka mládeže starší dorastenci získali zlato, mladší bronz. Titul neobhájili možno aj vinou zranenia nosného hráča Kroka a možno aj tým, že hoci je Marek Gernát profík a venoval sa jednému aj druhému tímu naplno, tak predsa to nebolo ono. Ja mu prajem, aby na budúci rok bol znova úspešný a ten titul s mladšími dorastencami opäť získal. Samozrejme najvyššie ambície máme nielen v oboch dorasteneckých, ale aj žiackych súťažiach. Mladší boli uplynulú sezónu zlatí, starší skončili tretí. Uvidíme, budeme im držať palce a vytvárať podmienky na to, aby boli úspešní. Už v uplynulej sezóne sme navyše zakomponovali veľa mladých hráčov do A-mužstva a teším sa, ako napríklad mladý Radčenko, keď dostal šancu v závere zápasov, vedel zrýchliť hru A-mužstva. Budeme sa samozrejme tešiť na výkony ďalších, ale opakujem, že aj napriek tomu, že máme medailu z každej kategórie, bol to najhorší ročník, na ktorý by som chcel zabudnúť. Ak by sa ale mala ešte raz zopakovať sezóna, ako bola táto posledná, tak by som to už definitívne položil.“
V pokračovaní rozhovoru s majiteľom klubu Miloslavom Chmeliarom sa pozrieme bližšie na zmeny v klube, ale aj ciele budúcej sezóny.
Prešov