Tesne pred záverom tohto kalendárneho roka prišiel do prešovského Tatrana 21-ročný pivot Nikola Malivojevič, pre ktorého je pôsobenie v tíme slovenského šampióna nielen prvým zahraničným angažmánom, ale vôbec prvým pôsobiskom mimo jeho materský klub. S rodákom z Bosny a Hercegoviny, ktorý pred rokom získal srbské občianstvo, sme sa o jeho kariére a príchode do Prešova porozprávali.
Nikola, vitaj v klube. Prezraď nám niečo o sebe a svojich hádzanárskych začiatkoch?
„Hádzanú hrám už 12 rokov. Posledného tri a pol roka som pôsobil ako profesionálny hráč. Mojim materským klubom je Banja Luka. Je to klub, v ktorom som sa učil hrať hádzanú a začal rozumieť tomu, ako to v tomto športe chodí.“
Kto ťa k hádzanej priviedol?
„Začal som ju hrať vďaka môjmu krstnému otcovi, ktorý hral v mladších kategóriách za Borac. Sledovali sme spolu v televízii majstrovstvá Európy v roku 2012 v Srbsku. Bol som vtedy mladý chlapec a povedal som mu, že sa mi tá hra páči, a že by som ju rád skúsil. Takto som teda začal chodiť na tréningy. Mojimi prvými trénermi, ktorý ma učili prvé hádzanárske kroky boli Dean Kneževič a po ňom Goran Garič. Z Boracu som teraz prišiel do Tatrana. Dúfam, že tu naplním očakávania.“
Venoval si sa okrem hádzanej aj iným športom?
Rád som vo voľnom čase hrával basketbal, ale iba ako hobby. Iný šport okrem hádzanej, ktorá mi učarovala, som netrénoval. Som ale tretím rokom študentom športovej univerzity v Bosne. Študujem online formou, aktuálne tretí rok z piatich.“
Čo očakávaš od pôsobenia v Tatrane?
„Som mladý hráč, môžem sa tu toho veľa naučiť. Na 100 percent budem pre tento klub a jeho fanúšikov „potiť krv“. Viem, že keď to urobím, tento tím bude šampiónom.“
Okolnosti tvojho príchodu ale neboli najveselšie. Aká situácia bola v tvojom materskom klube?
„V Boraci bola situácia zlá. Je to jeden z historicky najväčších klubov z Balkánu, boli európskymi klubovými šampiónmi a som smutný, že si prechádzajú takýmto obdobím. Som dieťa Boracu, vždy som tento klub sledoval, bol v hale, fandil. Som z toho smutný, no dúfam, že noví ľudia, ktorí do klubu prídu ho zachránia a dostanú späť tam, kam patrí.“
Borac nie je neznámy ani fanúšikom Tatrana. Odohrali sme s ním aj niekoľko zápasov...
„Áno. Dokonca to bol aj jeden z mojich prvých zápasov medzi profesionálmi. Mám na tento duel stále veľmi čerstvé spomienky. Trénerom bol Slavko Goluža a odohral som proti Tatranu hneď dva dobré zápasy. Jeden v Banja Luke, druhý v Doboji. Pamätám si, ako ľudia hovorili „tento chlapec má 18 a nehrá zle.“ Bol som z toho nadšený a odvtedy to všetko išlo vlastne ako sen z rozprávky. No a hrať teraz za Tatran je teda celkom vtipná náhoda.“
Poznal si teda pred svojim príchodom aj niektorých hráčov?
„Áno, poznám odtiaľto veľa hráčov, Už keď som bol dieťa, tak som sledoval SEHA ligu, čiže poznám dokonca otca Marca Antla Radoslava, ktorý tu bol legendou. Hral som aj proti Daniilovmu otcovi Sašovi Radčenkovi. Takisto som hral proti Pavlovi Hernandezovi, Čupy (Igor Čupryna) je takisto legendou. Takže teraz mi príde trochu divné, že s nimi hrám. Ale som tomu rád a verím, že všetko bude super a všetci pochopia, že odovzdám všetko čo vo mne v danej chvíli je, pre tento klub. V dobrých, ale aj zlých momentoch.“
Poznáš aj trénera Djurkoviča, ktorý v minulosti pôsobil v Banja Luke?
„Trénera som nepoznal osobne, ale keď som bol ešte kadetom, sledoval som ho ako trénera Boracu každý zápas. Je to jeden z najlepších trénerov v posledných rokoch, ktorý v Banja Luke pôsobil.“
Prezraď nám ešte na záver niečo osobné – napríklad tvoje obľúbené filmy a hudbu?
„Mám rád rôzne filmy. Možno by som povedal, že z tých najobľúbenejších je to Pán prsteňov. Teraz v posledných mesiacoch ma na Netflixe zaujal a sledujem seriál From (Cesta von). Čo sa týka hudby, počúvam srbské, americké, či anglické sklady. Počúvam proste všetko. Vďaka Pavlovi (Hernandezovi), Araxovi (Barrosovi) a Jorgemu (Silvovi) teraz aj veľa latinských pesničiek.“ (smiech)
Prešov