Posledným decembrovým dňom uplynie zmluva medzi Tatranom Prešov a kormidelníkom Slavkom Golužom, ktorého pôsobenie pri tíme 16-násobneho slovenského majstra sa tak po štyri a pol roku končí. Ako je už známe, chorvátskeho odborníka nahradia od druhej polovice aktuálnej sezóny na prešovskej lavičke Radoslav Antl st. s Marekom Gernátom. S odchádzajúcim trénerom sme pripravili rozlúčkový rozhovor.
Misia chorvátskeho kormidelníka Slavka Golužu v Prešove sa začala v sezóne 2017/18, keď na lavičke nahradil Rastislava Trtíka. Stal sa najdlhšie slúžiacim trénerom na prešovskej lavičke v novodobej histórii klubu. Posledný zápas odkoučoval trojnásobný olympijský medailista (zlato z Atlanty 1996 a Atén 2004 ako hráč a bronz z Londýna 2012 ako tréner) a viacnásobný medailista z majstrovstiev sveta i Európy 18. decembra v Topoľčanoch a zavŕšil ním 45-zápasovú víťaznú šnúru v domácej najvyššej súťaži, kde Tatran naposledy zaváhal v januári 2020.
Goluža k svojim doterajším hráčskym a trénerským úspechom na klubovej i reprezentačnej úrovni pridal na Slovensku tri tituly majstra SR pre Tatran, prípadný zisk štvrtého znemožnila v roku 2020 pandémia koronavírusu. Do zbierky najúspešnejšieho hádzanárskeho klubu na Slovensku pribudli za jeho pôsobenia aj dve trofeje za víťazstvo v Česko-slovenskom pohári a Slovenskom pohári. Za známych okolností však Tatranu ušlo ďalšie víťazstvo v Slovenskom pohári v kontroverznom finále, po škandalóznom sedmičkovom rozstrele, proti Považskej Bystrici v roku 2019 v Košiciach.
V európskych pohároch bol najviditeľnejším počinom v ére končiaceho trénera zisk rekordného bodového zisku v skupine Ligy majstrov v sezóna 2018/19. Aj 14 získaných bodov však napokon o skóre nestačilo na zisk jedného z dvoch postupových miest vo vyraďovacích bojoch najprestížnejšej hádzanárskej klubovej súťaže. Goluža získal ocenenie aj mimo palubovky, keď za rok 2019 bol (ako vôbec prvý kouč) odmenený za svoju prácu v rámci ankety Športovec PSK cenou pre Najúspešnejšieho trénera roka.
Slavko, tvoja misia v Prešove sa po štyri a pol roku končí...
„Ďakujem všetkým v Tatrane. Všetko, čo som robil, som robil so srdcom a s emóciami. Pre mňa bol Tatran vždy na prvom mieste. Nikdy som nerobil žiadne skupinky, ale vždy bol dôležitý tím. To je stále najlepší hráč.“
S akými pocitmi odchádzaš?
„Prežil som tu štyri a pol roka, čo sa predtým nepodarilo žiadnemu trénerovi. Musím ale priznať, že v závere mi už chýbala energia. Posledný rok a pol ma zlomil. Som taký, že chcem každý zápas vyhrať. Ale na konci som už nemal energiu. Bolo to tak už po zápase s Irunom, aj Wintherthurom a cítil som už blížiaci sa koniec. Trénovali sme s malým kádrom a keď dôležití hráči nie sú dostatočne pripravení, sú zranení, po operáciách, ako boli Pedro, Roman, Oli, ale aj ďalší, bolo vidno, že nemajú dostatok energie. Samozrejme, ak zistíš, že nemáš k dispozícii dostatočne široký káder a nemôžeš hrať to, čo ty chceš, vyprchala energia aj zo mňa. Napríklad už na začiatku tejto sezóny sme do Doboja odchádzali s veľmi úzkym kádrom, veľmi nám vtedy pomohol Saša Radčenko. Ale aj tam sme stratili ďalších hráčov. Treba ale povedať, že aj samotná korona urobila svoje. Prakticky zrušila systém trénovania. Neplakal som, nebol som negatívny. Trénoval som s tým, čo som mal k dispozícii. Ale na druhej strane, nemal som už energiu. K tomu v podstate nie je veľmi čo dodať.“
Čo v rámci svojho pôsobenia považuješ za najväčší dosiahnutý úspech?
„Čo považujem za úspech je, že každý hráč, ktorý tu prišiel preto, že som tu bol tréner, urobil veľký pokrok. Či ide o Butoraca, Lapajneho, ale aj ďalších, teraz to napríklad sú Linhares, či Hernandez. Týchto hráčov v Európe nikto nepoznal. Na základe práce v Tatrane si ale myslím, že sa ukázali a samozrejme s tým prichádza aj záujem klubov, ktorí tu o týchto hráčov je. Tí, ktorí odišli, išli von za lepšími podmienkami. Ale vidno aj na mladších chlapcoch, že napredujú, ako napríklad Tomáš Fech. Škoda, že Jakuba Kravčáka limitujú choroby a zranenia.“
Keď sa obzrieš za tými štyri a pol rokmi, na čo budeš najviac spomínať?
„Najviac na ťažké zápasy, ktoré sme odohrali v Lige majstrov, či teraz v Európskej lige. Mal som veľkú motiváciu vyhrávať tieto zápasy. Uspieť so Silkeborgom, Irunom, Sportingom, Brestom, to sú tie pravé zápasy.“
Ktorý zo získaných úspechov si ceníš najviac a na čo by si zase naopak najradšej zabudol?
„Cením si, že sme v najvyššej súťaži vyhrali bez straty bodu myslím 50 zápasov. To je absolútny rekord. Urobili sme historický rezultát v Lige majstrov, kde sme získali rekordný počet bodov. V niektorých zápasoch sme zase nemali šťastie, ako bol domáci zápas s Čechovskými medveďmi, kde sme dali posledný gól, bola nám ale odpískaná chyba. Mohli sme postúpiť. Trochu nám niečo chýbalo, aby sme sa dostali ďalej. Škoda poháru v Košiciach. Každý fanúšik vie, čo sa tam stalo a škoda to ďalej komentovať. Na konci som ale hrdý, aké Tatran odohral zápasy, aký progres hráči urobili a žiadny tím do Prešova neprišiel na výlet. Škoda, že v poslednom čase sme sa nemohli spoľahnúť na podporu z tribún. Fanúšikovia dodávali hráčom energiu. Je samozrejme aj lepšia atmosféra, keď je zaplnená hala. Ale na tom sme nevedeli nič zmeniť. Na konci už som nemal energiu a necítil som sa dobre...“
Na čo sa po uplynutí zmluvy a ukončení spolupráce najviac tešíš?
„V prvom rade musím zresetovať, nechať oddýchnuť hlavu. V Prešove boli moje emócie. Všetko, čo som robil, som robil so srdcom a emóciami. Som taký, a stále som to hovoril, že keď vo mne nebude emócia, znamená to koniec. V poslednej dobe už som to nebol ja. Neostáva iné, len sa poďakovať za štyri a pol roka spolupráce.“
Slavkovi Golužovi takisto v mene klubu ďakujeme za odvedenú prácu a držíme palce v ďalšej trénerskej kariére, ale i osobnom živote.