Už tradičným „rituálom“ pri príchode nového hráča do nášho tímu je zoznamovací rozhovor. Nevyhla sa mu ani nová pravá spojka nášho klubu – 26-ročný srbský hádzanár Savo Slavuljica.
Savo, vitaj v Tatrane. Aké sú prvé pocity po príchode do nášho klubu?
„Ďakujem za privítanie a zdravím všetkých fanúšikov. Prvé pocity sú dobré. Tatran Prešov pre mňa nie je neznámy, hral som tu pred zhruba desiatimi rokmi, keď tento tím hral ešte Ligu majstrov. A pre mňa je veľkým zadosťučinením hrať za tento veľmi známy a úspešný klub. Pre každého hráča je prioritou bojovať o tituly a tento tím ich má na konte najviac. Chalanov ešte príliš nepoznám, ale mám čas sa adaptovať a zo dňa na deň to bude určite lepšie. Teším sa, že spoznám mesto, ktoré som ešte poriadne nevidel, pretože som na to po príchode nemal čas. To, čo som videl, sa mi ale zdá pekné. Predsa len, pochádzam z dediny, ktorá má 8000 ľudí, takže toto je pre mňa ako najväčšie mesto.“ (smiech)
Spomínal si zápas, ktorý si tu už dávnejšie odohral. Ako si naňho pamätáš?
„Hral som vtedy za srbský tím Dinamo Pančevo v SEHA lige. V tom momente bol Tatran oveľa lepší ako my. Tu sme prehrali o veľa gólov, v Srbsku to potom pre nás dopadlo lepšie a zápas bol vyrovnanejší. Ale sú to už roky a nepamätám si to až tak dobre.“ (Tatran vyhral v sezóne 2017/18 doma nad Pančevom 36:24, vonku remizoval 26:26 – pozn. autora)
Skús sa našim fanúšikom predstaviť a prezraď nám niečo o sebe.
„Mám 26 rokov, tento rok dúfam, že 27. Pochádzam zo severnej časti Srbska, blízko maďarských hraníc. Toto je pre mňa šiesta krajina, v ktorej budem pôsobiť. Najprv som hral v Srbsku, potom v Maďarsku, Rumunsku, Katare, Bosne a Hercegovine a na Slovensko do Prešova prichádzam z Grécka, kde som hral najprv v Olympiakose a teraz prichádzam z PAOK-u Solún. Čo sa týka súkromného života, som ženatý. Pred dvoma rokmi som sa oženil, takže mám manželku a dúfam, že čoskoro príde za mnou do Prešova.“
Ako si sa dostal k hádzanej?
„Začal som, keď som mal 11 rokov. Moja rodná dedina Crvenka bola veľmi známym tímom v hádzanej, pred 40 rokmi vyhrala niekoľko titulov a pohárov. Bolo to koncom 70-tych a v 80-tych rokov, v dobe keď Metaloplastika vyhrala vtedajší Európsky pohár majstrov. Všetko sa točilo okolo hádzanej. Nemali sme žiadny basketbal, bazény, ani nič ostatné. Futbalisti hrali len piatu ligu. Takže máme len hádzanú. V mojej rodine, starší brat, ale aj všetci bratranci hrali hádzanú. Pre mňa to bolo prirodzené a nebolo pochýb o tom, čomu sa budem venovať. Priznám sa ale, že ma to na začiatku príliš nebavilo. Doma mi ale povedali, buď pôjdeš alebo zostaneš doma. Tak som sa rozhodol ísť. Ako ľavák som to mal navyše jednoduchšie. Svoje miesto si nájdete rýchlejšie ako praváci, pretože v každom tíme je nás len pár.“
Na ktoré dosiahnuté úspechy si hrdý?
„Hrával som za mládežnícku reprezentáciu Srbska. Hrával som vo všetkých kategóriách od 18 do 21 rokov. Potom som ale mal nejaké zlé rozhodnutia. Vtedy som si myslel, že som niečím výnimočný. Ale teraz vidím, že nie som a musím byť úprimný, že aktuálne je naša seniorská reprezentácia kvalitná a sú v nej lepší hráči ako ja. Ale nevzdávam sa a budem bojovať. Možno to raz vyjde, ale ktovie.“
Do Tatrana si ťa vyhliadol tréner Djurkovič, s ktorým sa už poznáš z pôsobenia v Oroshazi. Je to teda pre teba výhoda?
„Do Maďarska som odišiel v roku 2019, kde som sa stretol s Ratkom Djurkovičom, ktorý tam robil trénera. Takže ho poznám a hovoríme rovnakým jazykom, čo je tiež dôležité. Aj keď každý dnes hovorí po anglicky, čiže to zase nie je najdôležitejšie. V každom prípade dúfam, že sa ľahšie prispôsobím v tíme, keď tu niekoho poznám. Takisto poznám aj Nikolu Malivojeviča z doby, keď som hral v jeho rodnom meste za Borac Banja Luka. Poznám teda niektorých ľudí a hneď je ľahšie sa prispôsobiť."
Poznáš aj iných hráčov Tatrana, aspoň zo sledovania klubu?
„Poznám prakticky všetkých, ale nikdy som sa s nimi nestretol či nerozprával. Ale mám zopár priateľov, ktorí tu nedávno hrali. Boli to Marko Davidovič, Nikola Ivanovič či Djordje Golubovič, tak som s nimi hovoril a o spoluhráčoch mi povedali iba to najlepšie. Pred jeden a pol rokom som sledoval Tatran aj na turnaji v Ohride. A Tatran sme sledovali aj v minulom ročníku v Olympiakose, keď sme sa pripravovali na zápasy Európskeho pohára EHF. Sledovali sme oba zápasy a oba tímy. Ferencváros a Tatran. Takže s Tatranom som sa mohol stretnúť v semifinále, no proti Ferencvárosu ste vtedy tesne prehrali. Je ale zaujímavé, že teraz môj prvý zápas za Tatran by v piatok mal byť v príprave práve proti Ferencvárosu. Dúfam, že dosiahneme rovnaký výsledok ako vlani v Olympiakose, keď sme sa cez nich prebojovali do finále.“
Aký je tvoj cieľ tu v Tatrane?
„To je jednoduché. Vyhrať všetky tituly.“
Čo by si chcel odkázať fanúšikom Tatrana?
Počul som o nich a dúfam, že sa to, čo som počul, aj splní. Teším sa na nich v hale. Verím, že budeme mať „plný dom“ a aj oni nám pomôžu k úspechom. Už o týždeň nás čaká prvý oficiálny zápas proti Považskej Bystrici. Dúfam, že nám pomôžu a budú ďalším hráčom nášho tímu.“
Prezradíš nám svoje záľuby?
„Mám taký zaujímavý koníček. Cez leto vždy predávam melóny. Je to už 17 rokov. Začal som, keď som mal 9, keďže ako rodina sme mali stánok so zdravým jedlom. Na záver z toho ostali už len melóny a tie som začal predávať, keď som bol dieťa a stále som neprestal... Ani keď sa ma všetci ľudia v mojej dedine pýtajú, či mi to naozaj treba, keď už zarábam. Ale mne sa to páči a som na to zvyknutý. Takže každé leto tam sedím, niekedy aj v 40 stupňoch a predávam melóny. To je moje hobby.“
Okrem tejto netradičnej záľuby máš aj nejakú obľúbenú hudbu, alebo filmy?
„Ani nie. Nepočúvam, ani nepozerám nič moderné, ale skôr tradičnú srbskú a čiernohorskú hudbu, lebo moja mama je z Čiernej Hory. Pokúšam sa teraz hrať na hudobný nástroj, ktorému hovoríme gusle. Je to starý nástroj, pochádza spred 500 rokov (gusle je tradičný sláčikový hudobný nástroj populárny v srbskej hudbe, nejde však o naše husle, ale o nástroj s jednou alebo dvomi strunami, na ktorý hrajú a spievajú Guslari, srbskí epykovia – pozn. autora). Ale nemám na to úprimne príliš čas. Keď mám voľný čas, predávam tie melóny.“ (smiech)
Prešov