Bol pri piatich majstrovských tituloch hádzanárov prešovského Tatrana, zahral si v Lige majstrov, aj v Pohári EHF aj v SEHA lige. Avšak vlani v lete Miloš Šárpataky spolu s bratom Ľubošom oznámili, že prednosť dostane škola.
JEDNÝM ZO 118 OBYVATEĽOV 12-POSCHODOVÉHO DOMU NA MUKAČEVSKEJ 7 V PREŠOVE BOL AJ MILOŠ ŠÁRPATAKY, HÁDZANÁR TATRANA
Na 24-ročné dvojčatá totiž čakal záverečný ročník náročného štúdia na Katedre elektroenergetiky košickej Technickej univerzity. S vedením klubu sa dohodli, že budú trénovať s dorastencami a mužstvu, ak bude treba, pomôžu len v zápasoch slovenskej extraligy. Šikovný „streďák“ Miloš ich odohral osem, ľavoruký krídelník Ľuboš o dva viac.
„Na Mukačevskú 7 som sa k priateľke Laure, ktorá tam žila odmalička, presťahoval niekedy koncom roka 2017. Keďže sme tam plánovali stráviť spolu nejaký čas, po roku a pol sme sa pustili do rozsiahlej rekonštrukcie dvojizbového bytu. Investovali sme do nej všetky naše úspory. Žiaľ, neužili sme si ho dlho,“ povzdychol si Miloš.
Bol piatok, 6. decembra 2019, dvanásť minút po poludní. Dvanásťposchodovým obytným domom na prešovskom Sídlisku III., ktorý začali stavať presne pred päťdesiatimi rokmi, otriasol mohutný výbuch unikajúceho plynu. Dôsledky boli oveľa hroznejšie ako v sedemdesiatom deviatom, keď v ňom vinou neopatrnej manipulácie s ohňom jedného z nájomníkov na 9. poschodí horelo prvý raz. Akoby v prípade mladého páru zasiahla v osudný deň božia prozreteľnosť.
„V tomto školskom roku som všetky piatky, keďže v ten deň sme nemali žiadne študijné povinnosti, trávieval spolu s Laurou, dnes už mojou snúbenicou, doma. V onen 6. december som ale výnimočne musel ísť do Košíc kvôli diplomovej práci, mal som v pláne urobiť merania. Keďže vonku nebolo najpríjemnejšie, Laura sa rozhodla, že ma k bratovi Ľubošovi odvezie autom. Hoci som ju ubezpečoval, že to nie je nutné, trvala na tom. Zaplaťpánboh. Nechcem ani len pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by zostala doma...“
Keď odchádzali z domu, zdalo sa im, že je v ňom cítiť plyn. Keď sa Laura po chvíľke vrátila, spomenula si na to a pre istotu zostala sedieť v aute. A zrazu obrovská rana, ktorú bolo počuť na kilometre ďaleko. Len čo sa spamätala z prvého šoku, siahla po telefóne a vyťukala Milošovo číslo.
„S bratom sme už boli na diaľnici do Košíc. Keď mi Laura vystrašeným hlasom povedala, čo sa stalo, na prvej odbočke sme sa otočili a trielili späť. Už z diaľky sme videli stúpajúci hustý dym. Uvedomil som si, že to nebude len havária v jednom byte či na jednom poschodí, ale čosi oveľa vážnejšie. A keď sme pätnásť-dvadsať minút po výbuchu dorazili k domu, už horelo aj naše šieste poschodie. Od toľkej hrôzy sa mi podlomili kolená. Ako v katastrofickom filme. Len sotva možno vyjadriť to, čo som cítil. Miešala sa vo mne bezmocnosť, beznádej, zúfalosť, strach, obrovský žiaľ...“
Všade naokolo ležali kusy vytrhnutých panelov, rozbitých okien a sutín. Mestom sa v ten pochmúrny sychravý zimný deň niesli sirény áut hasičov, policajtov, záchranárov i zdravotníkov, ktoré vzápätí prichádzali na miesto tragédie. Zo 118 obyvateľov štyridsiatich ôsmich bytov bolo v tú chvíľu doma štyridsať sedem, tridsaťdeväť z nich sa podarilo zachrániť, osem, žiaľ, v rýchlo sa šíriacom ohni a hustom dyme zahynulo. Päť mužov a tri ženy. Najmladší Martin mal štyridsať, najstarší Vasiľ osemdesiatosem rokov.
„Žil som v dome príliš krátko na to, aby som sa aspoň s niektorými z nich zblížil. Ale z videnia som ich poznal, pri stretnutí sme sa pozdravili, dolu pri schránkach či vo výťahu vždy prehodili pár zdvorilostných fráz.“
Záchranné zbory vrátane 121 hasičov so 44 kusmi techniky pomáhali na mieste činu až do večera nasledujúceho dňa. Išlo o najnáročnejší zásah v histórii Slovenska. Mimoriadna situácia bola v meste odvolaná až v polovici februára tohto roku.
„Medzi zachránenými boli aj naši susedia zo šiesteho poschodia. Keďže schodisko sa od prízemia až po strechu zrútilo, dole sa dostali na plošine. No nie som si istý, či by sme toľké šťastie mali aj my. Náš byt totiž začal horieť ako jeden z prvých, navyše tesne pri vstupných dverách bola elektrická prípojka, ktorá sa po výbuchu vznietila...“
Všetko, čo mali, zhorelo do tla. Miloš vraví, že mu ani len nenapadlo prehrabávať sa po demolácii domu v kopci sutín, či by v nich čírou náhodou niečo cenné z ich vecí nenašiel. Len jeho snúbenica zašla po sprístupnení pivníc po to, čo sa im ešte môže zísť.
„Najviac nám je ľúto za naším béžovým kocúrikom, ktorý ostal v byte. Volali sme ho Murko. Keďže potomka ešte nemáme, bol takým naším dieťaťom. Mali sme ho veľmi radi a je nám za ním smutno. Nové oblečenie si kúpime, aj nábytok, aj riad, aj hocčo iné, no druhého Murka už mať nebudeme. Ešte aj dnes, po takmer pol roku, si naňho často spomeniem, keď zaspávam.“
Snúbenci stále bývajú u Milošovej mamy. Veria, že do svadby, ktorú plánujú na budúce leto, už opäť budú vo svojom. Čosi majú vyhliadnuté a tešia sa na sťahovanie. V najťažších chvíľach im najviac pomohli nielen najbližší z rodiny a priatelia, ale aj desaťtisíce neznámych ľudí, od ktorých dostávali správy plné povzbudivých slov a ktorí finančne prispeli vo verejnej zbierke na transparentný účet sumou 5 117 000 eur.
„Tá vlna ľudskej solidarity bola neuveriteľná. Keďže bytový dom mal dosť slabé poistenie, nedokážem si predstaviť, čo by sme bez tejto pomoci robili. Pre nás všetkých, ktorí sme na Mukačevskej 7 bývali, to síce už nikdy nebude také, aké to bolo, ale vďaka obrovskej spolupatričnosti ľudí z celého Slovenska sa s tým vyrovnávame podstatne ľahšie.“
Vraví, že od vlaňajšieho 6. decembra na Sídlisku III. nebol. Nielen preto, že momentálne býva na druhom konci Prešova, ale najmä preto, že si nechce pripomínať ťažkú traumu, ktorú zažil.
„Najhoršie sú úvahy začínajúce slovíčkom keby. Keby sa to nestalo, keby niekto urobil čosi, čo mal, keby neurobil to, čo nemal... Hoci aj my sa občas v spomienkach vrátime na Mukačevskú 7, snažíme sa hľadieť dopredu a nie obzerať sa späť. Sme mladí ľudia a veríme, že to najkrajšie v našich životoch máme ešte pred sebou.“
Na bratov Šárpatakyovcov čakajú v najbližších dňoch štátnice. Miloš vraví, že s koncom vysokoškolského štúdia sa skončí aj jeho hádzanárska kariéra.
„Najdôležitejšie pre mňa momentálne je, aby som si našiel stálu prácu a aby som mal šťastnú rodinu. A keď sa mi ustáli pracovný život a niekto za mnou príde s otázkou, či si nechcem ešte zahrať hádzanú len tak pre radosť a za jedno pivo, trebárs aj v extralige, porozmýšľam o tom.“
POĎAKOVANIE
Chcel by som sa aj touto cestou ešte raz poďakovať všetkým úžasným ľudom, ktorí nám pomohli nielen finančne. Stovky pozitívnych správ, ktoré nám v tom období prišli, nám dodali obrovské množstvo energie do ťažkých dní. S odstupom času si uvedomujem, že práve vďaka tejto ľudskosti sme sa dokázali takto rýchlo postaviť na vlastné nohy. ĎAKUJEME.
LAURA ŠARIŠSKÁ a MILOŠ ŠÁRPATAKY
Pôvodný článok:
https://sport.aktuality.sk/c/444860/hadzanar-tatrana-byval-v-znicenom-dome-v-presove-nove-saty-si-kupite-druhy-murko-uz-nebude/?fbclid=IwAR3IPesaCaUNhGlyKa2G-VcYNl53TMtCcIxMs0ICdxTuomS3iIV4xXb_9co
Prešov