Keď majiteľ hádzanárskeho klubu Tatran Prešov Miloslav Chmeliar nadobudol počas päť sezón (2003 až 2007) trvajúcej neľútostnej bitky s Považanmi o majstrovský titul presvedčenie, že doň neraz necitlivo vstupujú aj arbitri, naštval sa a v krátkom
čase dal dohromady mužstvo, ktoré nemá u nás konkurenciu. Popri viacerých legionároch postupne skupoval aj najlepších slovenských hráčov, výnimočne aj takých, ktorých ani veľmi nepotreboval, len aby oslabil konkurenciu.
Dosiahol svoje. Tatran minulý týždeň získal už jedenásty titul, deviaty za sebou, pričom v ôsmich po sebe idúcich finálových sériách play-off neprehral ani jeden zápas (bilancia 25:0!) a navyše dve celé sezóny odohral bez straty bodu. V uplynulých dňoch v boji o zlato urobil už štvrtý raz v priebehu posledných šiestich rokov krátky proces s Hlohovcom. Tri súboje, tri víťazstvá s priemerným skóre 35:24, teda triumf – obrazne napísané – na lopatky... Hlohovčania síce búrlivo oslavovali striebro, ale skôr to vyznelo ako zakrývací manéver sklamania, že si zoči-voči Prešovu opäť ani nepípli. Ak už niekoľko sezón tvrdia, že ich cieľom je malými krokmi približovať sa k nedostižnému šampiónovi, tak momentálne je skôr opak pravdou. Od chvíle, keď v polovici sezóny 2013/14 dosiahli postupom do skupinovej fázy Pohára EHF najväčší úspech v histórii klubu, ničím výnimočným nezaujali. Zhodiť vinu za slabé finálové výsledky na päťzápasovú semifinálovú sériu s Topoľčanmi nie je hodné tých, ktorí sa dlhodobo pripravujú v profesionálnych podmienkach. Je to jasný signál, že mužstvo v tomto zložení už dosiahlo svoj strop. A je len na vedení klubu, či šatni, a nielen jej, dá v najbližších týždňoch nový impulz. Ak nie, tak sa priepasť medzi Tatranom a Sportou v nasledujúcej sezóne opäť prehĺbi...
ZDENO SIMONIDES
Prešov