Stredobodom pozornosti športových fanúšikov na celom svete sú v týchto dňoch Olympijské hry v Paríži. Slovensko na nich zastúpenie v kolektívnych športoch, vrátane hádzanej, nemá. Nie je tak prekvapujúce, že ani olympiády pod Eiffelovkou sa hráči nášho Tatrana Prešov nezúčastňujú. V realizačnom tíme ale od začiatku prípravy na novú sezónu sedí muž, ktorý atmosféru olympiády zažil. Reč je o trénerovi Ratkovi Djurkovičovi, ktorý sa pred 24 rokmi predstavil pod piatimi kruhmi na olympiáde v austrálskom Sydney a iba kúsok ho delil od olympijskej medaile. S novým koučom zelenobielych sme sa o jeho spomienkach na výnimočné okamihy kariéry porozprávali.
Ako nám v súčasnosti 49-ročný bývalý špičkový hráč prezradil, olympiáda bola zo športového pohľadu vrcholom jeho hádzanárskej kariéry, hoci tá sa v jeho 25-tich rokoch prakticky iba rozbiehala. „Moja športová kariéra má väčšiu hodnotu práve vďaka účasti na olympijských hrách. Na všetkých šampionátoch môžete stretnúť tých najlepších v jednotlivých športoch. Iba na olympiáde sú ale tí najlepší v rôznych športoch. Stretneš na nej celý športový svet,“ povedal o olympiáde Djurkovič a dodal: „Je to najväčšia športová udalosť sveta. Kto má kvalitu a šťastie, aby sa na tomto sviatku mohol zúčastniť, je to preňho veľká česť reprezentovať svoju krajinu a byť v spojení so všetkými športovcami celého sveta na jednom mieste. Spomienky sú stále čerstvé, lebo kto sa zúčastní olympiády, nikdy na ňu nezabudne.“
Medzi najkrajšie spomienky zaradil tie na otvárací ceremoniál celého podujatia. „Otvárací ceremoniál bol najkrajším momentom. Zúčastnilo sa na ňom viac ako 100-tisíc ľudí. Atmosféra bola fantastická. Všetci sme boli spojení, hrdí na to, že môžeme reprezentovať svoje krajiny. Tieto spomienky sú nezabudnuteľné,“ vraví Djurkovič. Olympiáda tak dáva málo vídanú možnosť stretnúť na jednom mieste množstvo športových hviezd, stretnutia s ktorými si náš súčasný kouč doteraz váži a pamätá. „Olympijskú dedinu navštívil slávny boxer Muhammad Ali. Keď som ho videl, bol som ohromený. Takisto som stretol kubánskeho boxera Félixa Savóna, držiteľa troch zlatých olympijských medailí. Stretli sme aj množstvo iných slávnych športovcov - volejbalistov, plavcov, basketbalistov, spomedzi atlétov to bol napríklad Frenkie Fredericks. Iba hviezdy NBA z USA bývali mimo dediny,“ spomína Djurkovič, ktorí má doteraz v rodinnom albume spomienkové fotografie s viacerými športovými osobnosťami. „Pri osobnom stretnutí zistíte, akí, v dobrom jednoduchí, sú tí najväčší športovci. Sú šampióni, ale v skutočnom svete je jedno akí sú „veľkí“. Vždy si našli čas na fotku, ale aj porozprávať sa o vašom športe a zaujímať sa. Aj to ich robí osobnosťami akými sú,“ myslí si Djurkovič.
Rád spomína aj na život v olympijskej dedine, kde počas hier žilo zhruba 10 500 účastníkov súťaží. Tie sa konali v druhej polovici septembra 2000. „Do olympijskej dediny sme prišli asi 15 dní pred štartom olympijského turnaja, aby sme sa mohli aklimatizovať na deväťhodinový časový rozdiel. Najprv sme videli to množstvo reštaurácií, ktoré ponúkali všetko možné jedlo z rôznych kuchýň sveta a mohli ste tam prísť kedykoľvek vo dne i v noci. Hneď na úvod nám teda tréner povedal, aby sme boli rozumní a jedli len klasicky trikrát denne a aby sme nepodľahli pokušeniu. To bol prvý šok,“ spomína tréner. Olympijské mestečko ale podľa neho ponúkalo aj iné pokušenia. „Boli tam všelijaké možnosti rôznej zábavy. Biliard, playstation a mnohé ďalšie. Takí Kubánci boli ako deti. Hrali všetko a zakaždým keď sme tam prišli, boli tam,“ smeje sa aj dnes pri spomienke na možnosti, ktorým športovci čelili okrem športových výziev.
A neboli jediné. „Niektorí športovci zvykli vo voľnom čase chodiť po nákupných centrách, ale tie nájdete hocikde. Aj u nás. Ja som radšej navštevoval miesta, na ktoré sa už pravdepodobne nedostanem. Bol som pozrieť známu Operu v Sydney, neďaleký most Sydney Harbour Bridge, nejaké múzea a ďalšie špecifické miesta. Boli sme napríklad v špeciálnom kine, kde nám cez nasadené okuliare premietali históriu Austrálie. Cestovali sme od Aborigénov časom. Bolo to ako živé, realistické. Teraz to možno nie je nič zvláštne, ale v tej dobe sme nič podobné nevideli,“ spomína rodák z čiernohorského Cetinje. V porovnaní s dneškom vidí najväčší rozdiel v tom, že v Austrálii mali športovci voľnosť a nepociťovali žiadne bezpečnostné riziko. „Treba povedať, že neboli také opatrenia, aké sú nutné teraz,“ skonštatoval.
V prvom rade sa ale samozrejme športovci sústredili na svoje výkony. A tie podávali reprezentanti vystupujúci pod hlavičkou Juhoslávie viac ako dobré. Viac sa o nich dozviete v druhej časti rozprávania s Ratkom Djurkovičom, s ktorým sa okrem toho pozrieme aj na jeho pohľad na aktuálne dianie na parížskych hádzanárskych palubovkách.
Prešov