Medailista z olympiády, účastník majstrovstiev sveta, semifinalista Európskeho pohára majstrov, majster Československa. Keď v roku 1973 prvýkrát vyhlasovali anketu Najlepší hádzanár Slovenska, práve on sa stal víťazom. To je len stručná vizitka Andreja Lukošíka, bývalej skvelej pravej spojky, ktorého sme pozvali na slovíčko.
Kompletný výpočet úspechov A. Lukošíka, rodáka z Levoče (5. október 1947), je samozrejme širší. Kariéru zasvätil Prešovu, okrem dvojročnej vojenčiny v ČH Bratislava. Už ako junior sa stal dvakrát majstrom Československa (1965, 1966). Československý pohár vyhral až päťkrát, majstrom ČSSR sa stal v roku 1972. Významné sú pre neho aj sezóny 1968/69 a 1971/72, keď sa Prešovčania prebojovali až do semifinále Pohára európskych majstrov – v oboch prípadoch ich zastavil až nemecký šampión VfL Gummersbach.
Na reprezentačnej úrovni si v roku 1967 zahral aj na juniorských MS vo Švédsku (4. miesto) a medzi seniormi odohral skvelých 96 medzištátnych zápasov. Zahral si aj na MS 1970 vo Francúzsku a MS 1974 v NDR. V jeho vitríne úspechov má však pochopiteľne najvyššie miesto strieborná medaila z OH 1972 v Mníchove.
V roku 2003 tiež získal ocenenie Strieborné kruhy Slovenského olympijského výboru, pamätnú tabuľu má v rodnej Levoči na budove gymnázia, ktoré navštevoval. Od roku 2013 je aj členom Siene slávy Slovenského zväzu hádzanej.
Medaila z olympiády bola senzáciou
“Stále mám na to krásne spomienky. Už aj účasť na olympiáde je úspechom, ale získať medailu – to je sen pre každého športovca, doslova čerešnička na torte,“ rozhovoril sa Andrej Lukošík. V tíme boli okrem neho ešte traja Slováci, Lukošík bol najmladší. Vincenta Lafka a Petra Pospíšila dopĺňal na lavičke asistent trénera Ladislav Šesták.
Československo doplávalo až do finále, no počas turnaja malo aj namále. V základnej skupine remizovalo s Islandom 19:19, v zápase aj prehrávalo. Prehra by sa rovnala odchodu z turnaja (po výhre s Tuniskom a prehre s NDR), postup si teda reprezentanti zabezpečili len o skóre. V nadstavbe následne pomerne nečakane zdolali silné Švédsko aj ZSSR a tak – opäť o skóre v porovnaní s NDR – postúpili do finále. Zastavila ich až favorizovaná Juhoslávia (16:21), na čele so svetovým brankárom Abbasom Arslanagičom, ktorý našim vychytal päť zo šiestich sedmičiek, na ktoré bol špecialistom. “Pre nás bolo striebro ako víťazstvo, na turnaji s nami nikto príliš nepočítal. Československo však malo veľmi silný výber, mnoho osobností, dostať sa medzi ne nebolo vôbec ľahké. O to viac si to vážim. Mnoho zážitkov z turnaja si živo pamätám, až sa človeku nechce veriť, že onedlho to už bude 50 rokov od tohto úspechu…” pousmial sa Lukošík.
Obrovskou čiernou škvrnou mníchovskej olympiády bol útok palestínskych teroristov z extrémistickej organizácie Čierny september na ubytovňu izraelskej výpravy. Po olympijskej dedine chodila smrť – dvoch športovcov zabili, deväť držali ako rukojemníkov, pričom napokon aj tých pripravili o život. “Dedina síce bola ohradená, športovci mali aj vstupné preukazy, ale nikto to príliš nekontroloval. Pamätám si, že pri ubytovniach som stretol aj bežných ľudí z Prešova, či Bratislavy… Náš tím sa o tragédii dozvedel prakticky hneď, dedinu obsadila polícia a držala nás v ubytovni, neďaleko útoku. Spoluhráč a kamarát Peter Pospíšil, skvelý brankár a neskôr aj fantastický športový fotograf, sa dokonca dostal von a aspoň zdiaľky urobil niekoľko fotografií. Doteraz mám odložené nemecké noviny, ktoré o tej obrovskej tragédii podrobne písali.”
O prémiách a odmenách, ktoré dostávajú po úspešných výsledkoch dnešní športovci, mohli vtedajší reprezentanti komunistickej krajiny iba snívať. Aj Andrej Lukošík sa zasmial. “My sme za striebro z olympiády dostali 10 tisíc korún československých na hráča, aj to musel odohrať všetky zápasy! Plus nejaké kalorické príplatky. Dnes už ide v športe o horibilné sumy, to sa nedá porovnávať. Mám však trocha pocit, že vtedy sme mali šport vysoko – vysoko na prvom mieste, až potom bolo všetko ostatné. Zdá sa mi, že dnes športovci často najskôr riešia peniaze a zmluvy… Našou odmenou však bolo, že sme vôbec mohli cestovať, aj do západných krajín. Pred odchodom nám vždy povedali, že ideme do krajín “hnijúceho kapitalizmu”. A my sme tam potom chodili po uliciach a iba otvárali ústa, keďže vyspelý svet na rozdiel od nás prekvital. A keď sme raz po jednom z úspechov žiadali, aby nám za odmenu vybavili nejaký kvalitný zájazd do cudziny, tak nás poslali na turnaj do Gruzínska. V Tbilisi to teda bola iná úroveň…”
S bratom rozbehli úspešnú stavebnú firmu
Ak sa v hádzanárskom Prešove spýtate na Lukošíka, dostanete protiotázku: “A ktorý?” Andrej mal totiž dvoch bratov, a tiež skvelých hádzanárov. Jeho dvojča Jozef hrával na ľavej spojke. Aj ich o 10 rokov starší brat Karol však je hádzanárskym pojmom. Stal sa dokonca prvým Slovákom v československej reprezentácii a v roku 1961 získal na MS v Nemecku striebornú medailu, keď naši prehrali s Rumunskom iba najtesnejším jednogólovým rozdielom. “Karol pomohol Prešovu aj pri postupe do najvyššej súťaže. Napriek vekovému rozdielu sme si všetci traja zahrali aj v spoločnom drese, s Tatranom sme v roku 1969 vybojovali ligový bronz.”
Keďže všetci traja bývali v Prešove, celý život zostali vo veľmi úzkom kontakte, držali spolu. Pokope chodievali sledovať aj hádzanárske zápasy. “Kým napríklad futbalisti boli v našich časoch profesionáli, my sme hrali hádzanú na amatérskej úrovni, čiže sme chodili aj do práce. Robiť oboje naraz bolo naozaj ťažké… Aj preto som vyštudoval stavebnú fakultu na vysokej škole technickej. Stavby ma bavili, takže po páde komunizmu sme s bratom založili úspešnú stavebnú firmu.” Hoci je už na dôchodku, stále má lincenciu na stavebný dozor, aj licenciu stavbyvedúceho, takže ak niekto požiada, rád pomôže. Momentálne pomáha aj synovi, kontroluje výstavbu jeho domu v Prešove.
Deti zavialo za more, do Ameriky za nimi chodia pravidelne
Andrej Lukošík má dvoch synov. Andrej mladší šiel v otcových športových šľapajách, ako ľavá spojka hral ligu v Prešove a zahral si aj na juniorských MS v Argentíne. Mladší syn Denis sa športu venuje amatérsky. Oboch napokon zlákali otvorené hranice. “Chceli vidieť svet a napokon sa usadili v USA. Žijú blízko seba, stretávajú sa, držia spolu. S manželkou Danielou za nimi vyrážame každé leto až na dva mesiace, vynechali sme len tento rok vzhľadom na pandémiu a problémy s cestovaním. Vždy si to poriadne užijeme a verím, že o rok už vakcína porazí Covid a opäť sa za nimi dostaneme.”
Lukošík má dve vnúčence a šport zostáva opäť v rodine – vnuka priviedol jeho otec k tenisu a talent už rozvíja v špeciálnej športovej škole. “Mladší syn ešte deti nemá, tak s manželkou už pomaly čakáme, kedy nás poteší s takouto radostnou informáciou,“ podpichol potomka na diaľku Andrej Lukošík.
Hádzanú stále sleduje, Kukučkovi praje veľký úspech
Hádzanárska legenda si v televízii rada pozrie dobrý futbal či hokej, naďalej si však vie užiť aj svoj obľúbený šport. Bavia ho zápasy nemeckej bundesligy i Ligy majstrov, nevyhýba sa ani slovenským súťažiam. “Musím však povedať, že nám momentálne chýba kvalita. Zaostávame za svetom. Máme zopár kvalitných klubov, no je potrebné, aby sa pridali aj ďalší.”
Podľa A. Lukošíka kvalitu slovenských reprezentačných tímov znižuje aj prílev cudzincov do ligy. „Pretože tí berú miesto domácim, ktorí sa potom presadzujú menej, chýbajú im skúsenosti. Chápem, že najlepší sú v zahraničí, ale aj liga musí zásobovať reprezentáciu hráčmi, často aj dobre vzájomne zohratými. Pretože keď hrajú všetci reprezentanti vonku, každý v inom klube, tak sa potom stretnú na zraze a keď to trocha preženiem – tak sa vlastne ani nepoznajú…”
Lukošík sa už teší na blížiace sa majstrovstvá Európy, ktoré v januári 2022 zorganizuje Slovensko v spolupráci s Maďarskom. “Prajem trénerovi Kukučkovi veľký úspech a verím, že zostaví dobré mužstvo, ktoré nás na šampionáte poteší a s podporou fanúšikov sa vypne ku kvalitným výkonom. Som presvedčený, že organizácia takéhoto veľkého podujatia pomôže popularizácii hádzanej u nás, tak ako to bolo aj v roku 1990, keď sa konal svetový šampionát v Československu. A čo sa týka podpory športu celkovo, niečo sa u nás musí zmeniť a zobudiť sa musí aj štát. Inak môžeme o šampionátoch a olympiádach iba snívať.”
Pandémia? Som sklamaný, ako mnohí nariekajú
Andrej Lukošík sa snaží byť stále aktívny, športuje. Užíva si pravidelné prechádzky v prírode s manželkou Danielou, a napriek tomu, že jedno koleno už “hapruje”, nevynecháva ani obľúbený bicykel. Radosť mu tiež robí práca v záhrade. Aj on však musel obmedziť aktivity kvôli pandemickým obmedzeniam. “Napriek tomu sme s manželkou spokojní, nenariekame. Poviem to takto: Naši blízki predkovia museli prežiť oveľa horšie veci. Španielska chrípka, dve svetové vojny, neskôr aj komunizmus. Niekedy som preto sklamaný, ako mnohí nariekajú, na všetko sa sťažujú. Musíme vydržať, dodržiavať pravidlá a prejde to. Verím, že čoskoro bude k dispozícii vakcína a koronavírus porazíme. Pôjdem sa dať zaočkovať, hádam aj väčšina ostatných…”
Pôvodný článok nájdete na adrese: https://slovakhandball.sk/co-je-s-vami/
Prešov