Slovenská zástava viala naposledy na veľkom hádzanárskom podujatí v roku 2012 v Srbsku, kde sa hral jubilejný desiaty šampionát starého kontinentu. Naša reprezentácia chýbala na olympijských hrách v Londýne, majstrovstvách sveta
v Španielsku, chýba na európskom šampionáte v Dánsku a bude chýbať aj na ďalšej svetovej prehliadke v Katare.
KOŠICE. Pritom šanca na návštevu emirátu na Arabskom polostrove bola celkom solídna, lebo v prvej fáze kvalifikácie dostali zverenci Zoltána Heistera prijateľných súperov.
Prijateľných (Taliansko, Cyprus) vrátane Rumunov, pretože najväčšia sláva ich hádzanej sa datuje do minulého storočia a čias diktátora Ceausesca či jedného z najlepších kanonierov hádzanárskej histórie Gruiu, keď boli žlto-modrí štyrikrát majstri sveta.
Napriek výbuchu v Bukurešti
Posledný veľký úspech zaznamenali Rumuni na majstrovstvách sveta 1990 v Československu, keď boli bronzoví, ale odvtedy prakticky vôbec nič.
V novom tisícročí nehrali, na rozdiel od Slovákov, ani raz na majstrovstvách Európy a na svetovom šampionáte (dva štarty) skončili najlepšie v roku 2009, keď obsadili 15. miesto.
Možno aj preto si na nich Slováci v kvalifikácii majstrovstiev sveta 2015 trúfali. Ešte aj potom, keď sa s nimi pustili do hazardnej hry o vyrovnanie náskoku z prvého vzájomného zápasu.
V sobotu v Šali ich museli „pobiť“ minimálne o osem gólov. Bola viera v to, že sa to podarí, oprávnená?
„Určite. Ja som bol o tom úplne presvedčený, že doma stiahneme ich náskok z prvého duelu a postúpime,“ tvrdí jeden z matadorov slovenskej reprezentácie, krídelník prešovského Tatrana Radoslav Antl.
„Aj napriek tomu nešťastnému zápasu v Bukurešti, kde sme vlastnými chybami prehrali tak vysoko. A to sme tam išli vyhrať. Ešte keby to bolo o gól, o dva, ale prehrať o osem... Ja by som to prirovnal k totálnemu výbuchu. Vybuchli jednotlivci i celý tím. Prihrávali sme im do rúk, robili kroky, zahadzovali šance. Nešlo to nikomu, ani spojkám, ani krídlam, ani pivotom, iba Rišo Štochl odviedol svoj štandard, ale to bolo málo. No pri všetkej úcte k Rumunom, bol som presvedčený, že doma im to vrátime. Už aj preto, že sa u nich vymenila celá hráčska generácia. Odvtedy, keď sme sa s nimi pred piatimi rokmi stretli v skupine na majstrovstvách sveta, tam nezostal kameň na kameni, zo starého družstva bol v Šali jediný hráč.“
Na ihrisku by chcel väčšiu minutáž
Tromf v rukách, osemgólové eso z prvého zápasu, však mali na ruke Rumuni. A celú partiu zahrali skvele takticky.
Našim pri naháňaní ich náskoku pomáhalo aj skvelé obecenstvo v Šali, ale napokon pánboh zaplať aj za to tesné víťazstvo (27:25).
„V každej hale je jedinečná atmosféra. A v tej šalianskej, možno aj preto, že je taká útulnejšia, bola naozaj vynikajúca. Hľadisko zo štyroch strán, diváci blízko pri čiare, malá hala, ale veľký cirkus,“ pristal by Radoslav Antl, keby si tam mohol zahrať aj častejšie.
Možno už v kvalifikácii na ďalší európsky šampionát (2016 v Poľsku), ak dovtedy v reprezentácii vydrží. Predsa len, 35 rokov bude mať už v marci. Ale stále živí úvahy o možnej účasti na olympiáde v Rio de Janeiro.
„Toto by som si veľmi prial, zahrať si raz na olympiáde. Priznám sa, že by som chcel byť pri tom, keby sa nám tam podarilo postúpiť. Ale všetko závisí od zdravotného stavu a výkonnosti. A od trénera, či ma bude v reprezentácii potrebovať. Keď nebude výkonnosť, ťažko sa v nej udržím.“
Od trénera Zoltána Heistera však odchovanec košickej hádzanej veľa šancí, aby ju preukázal, nedostáva.
„Keď som tam opäť za trénera Heistera išiel, tak sme si sadli a otvorene mi povedal, že na ľavom krídle nebudem jednotkou, takže som vedel, že budem hrávať menej. Ale že nedostanem ani toľko priestoru, ako som očakával, to je dosť frustrujúce. Pritom Martin Straňovský sa vôbec nehnevá, keď nehrá celý zápas, veď aj v Barcelone je zvyknutý, že je na ihrisku iba polčas. Keď hráči podávajú v klube vyrovnané a kvalitné výkony, čo si myslím, že robíme obaja, tak by nemali byť ukrátení. Ale ja idem na ihrisko len vtedy, keď... Veď asi viete, o čom hovorím,“ žiadalo sa skúsenému reprezentantovi vyliať trochu srdce.
Prešov