Patrí k známym športovým redaktorom v regióne, so zápisníkom a perom, či diktafónom, je na zápasoch už neuveriteľné polstoročie. V Prešove či okolí asi ani neexistuje fanúšik, ktorý
by sa s ním nestretol na hociktorom športe či zápase. Športový novinár Ján Leško , ktorému známi nepovedia inak ako Džany, mal k športu blízko odmalička. Natoľko, že si ho zamiloval na celý život a daroval mu všetok svoj čas. A že je to pre neho srdcovka, svedčí aj fakt, že nikdy neľutuje čo i len jeden víkend strávený pri práci.
Desiatky rokov s perom v ruke
Na otázku, koľko rokov už funguje ako novinár, hneď so sebe príznačným úsmevom vysvetľuje: „Je rozdiel medzi novinárom a tým, čo píše do novín. Novinár musí inak vystupovať, novinár vždy musí mať niečo v hlave, to je zásadná vec,“ smeje sa Džany. Svoj prvý článok do novín napísal v jeseni v roku 1969. „Vtedy som písal ako spravodajca, dopisovateľ a spolupracovník viacerých redakcií,“ opisuje. Po dvoch desaťročiach sa začal písaniu venovať naplno, už ako zamestnanec novín.
Zamilovaný do športu od detstva
K športu ako takému mal však Džany blízko už od útleho detstva. Nečudo, keď býval v blízkosti centra, na dnešnej Ul. Tarasa Ševčenka, ktoré v tom čase obývali športovci. „V našom vchode bývali športovci ako brankári Kuchár, Večerka či Justín Javorek, neskôr aj známy ako tréner, ale aj hádzanársky majster sveta Anton Frolo.“ Už ako žiak mal odskúšané a venoval sa viacerým športom. Neočarila ho aktívne akurát gymnastika. Na hádzanú si spomína v úplne inom svetle, ako ju pozná teraz. „Vtedy to bola viac-menej pochodová hádzaná. Dnes je to o tempe, o rýchlosti, sú to už veľké rozdiely. Ťažko porovnávať, tak ako ide vývoj v technike, tak to ide aj v športe,“ vysvetľuje. Futbalu v Tatrane a basketbalu vo vtedajšej Lokomotíve OZKN sa venoval aktívne v dorasteneckom veku. Privoňal však aj hádzanej. Na poste strednej spojky hral na československom šampionáte starších žiakov v Olomouci. S aktívnou športovou kariérou však Džany rozlúčil z viacerých dôvodov, nespolupracovalo napríklad koleno. Na šport ako taký ale rozhodne nezanevrel.
Talent pučal už na základnej
Šport bol srdcovkou celý život. Počas základnej sa však prejavili aj vlohy pre písanie. „Aj keď som hrával, nevedel som, že mám nejaké to básnické črevo či novinárske. Až keď som v 9. ročníku na základnej škole napísal slohovú prácu a triedna učiteľka Elena Valisková ju ukazovala všetkým – toto je slohová práca. Boli to moje pocity, žiadne výmysly a malo to úspech,“ spomína Džany. Veľmi rád a veľa čítal a mapoval tlač, ktorú mal naporúdzi. Vtedajší československý športový časopis Gól či slovenský Tip, alebo Štart. Samozrejme aj dostupné denníky, regionálne periodiká. „Doma som si ich odkladal, ale nielen výstrižky, ale rovno celé časopisy, hoci to zaberalo miesto,“ smeje sa.
Novinársky debut na futbalovom ihrisku
K samotnému písaniu sa dostal i vďaka telefonátu kamaráta Milana Michaliča, v tom čase redaktora týždenníka Tip, neskôr rozhlasového a televízneho redaktora. Ten hľadal v Prešove spravodajcu pre šport, voľba padla na Džanyho. Spracovať mal futbalový zápas Tatrana Prešov so Sklo Union Teplice. „Spomínaný zápas sme prehrali 1:2 a sa dobre pamätám, tak vtedajší československý reprezentant Pavel Stratil sa v Prešove našiel a dal dva góly, dodnes to mám zafixované,“ spomína ako dnes Džany. K tomu, že pracuje na svojej prvotine, sa však najprv nepriznal. Robil si poznámky a keď do neho dobiedzali, čo to píše, vysvetlil, že: „Otec nemohol prísť na futbal a chce mať také presnejšie informácie. Tak si robím poznámky. Nepovedal som im pravdu, veď čo, keby to nebolo vyšlo?“ vysvetľuje po rokoch so smiechom. Článok však vyšiel v novinách Lidová demokracie Praha a symbolicky spustil kariéru športového redaktora, ktorého začali postupne oslovovať ďalšie periodiká.
V robote mu fandili
Džany počas prvých dvoch desaťročí písal športové články ako dopisovateľ popri zamestnaní v prešovskom Autodružstve. Zamestnanie mu však nebolo prekážkou. Stretol sa tu s veľkou ústretovosťou. „Niekedy som musel odbehnúť počas dopoludnia, niekedy zas skôr z práce, ale nikdy mi nerobili naprieky, naopak, boli radi, že som mohol firmu reprezentovať aj takto,“ spomína Džany. Na úkor písania však prácu nikdy nezanedbával, pričom získal za ňu i celoštátne ocenenie.
Revolúcia v štáte i živote
Po šoférovaní po celom Československu a víkendoch trávených na štadiónoch prišla pre Džanyho ponuka, „ktorá sa neodmieta“. Dva týždne pred Nežnou revolúciou ho oslovil Jozef Kuchár z Prešovských novín s ponukou práce. Džany ju prijal a stal sa z dopisovateľa športovým redaktorom. Spomína, ako v tých časoch vychádzali Prešovské dvakrát do týždňa, potom aj trikrát. Spolupracoval s J. Kuchárom či Jožkom Jurčišinom, ktorému robil neskôr zástupcu šéfredaktora, ale i s Jankom Fenčákom. A zažil „poctivú“ novinárčinu, keď musel všetko napísať, ísť do tlačiarne, korigovať materiály. Aj tam sa vycibril jeho cit pre spisovnosť a bezchybnosť. „Keď nejaké chyby ušli, tak hneď platíš 100-200 korún, len tak fuklo. Raz dva sa to naučíš.“
Neísť s davom
Pri zbieraní materiálov Džany neuznáva veľmi „spoločné“ informácie, keď viac médií ide za jednou a tou istou. „Snažím sa vždy zistiť niečo iné, vypichnúť to, o čom súdim, žeby čitateľov mohlo zaujať, opisuje Džany. A jednoznačne stále preferuje, že viac sa človek dozvie vonku v teréne ako v redakcii pri počítači. Treba ísť za športovcami, ale aj medzi ľudí, fanúšikov, na pivo, vínko, kávu. A netreba mať pri sebe ani nutne diktafón. „Ani nemusím mať pri sebe diktafón. Sú veci, ktoré keď poznáš problematiku a spracuješ za čerstva, tak ani netreba zapisovať a samo to ide.“ Problém pre neho neboli ani víkendové služby. Bral to ako súčasť práce. A robil ju naplno. „Niekedy som stihol aj tri zápasy za deň. Z futbalu v Lipanoch, na futbalový Tatran v Prešove a potom ešte na večer na hokej či hádzanú. Redaktor, na rozdiel od niektorých fotografov, si nemohol dovoliť odísť zo zápasov predčasne, musel si to odkrúť do samého konca. Takto to aj ostalo.“
Poriadny stres spôsobilo odtiahnuté auto
„Šporťák“ Ján Leško písal dlhé roky v dobe, keď sa materiály do tlačiarne nosili ešte fyzicky. Keď raz vyšla služba na neho, prišiel na svojom aute, ktoré mohol používať aj na služobné účely, a zaparkoval na vyhradenom mieste, vedľa miesta pre firemné auto. Kým odbehol do redakcie, auto mu odtiahli na úložisko na Šváby. „Vtedy som si povedal, že sa do auta musím dostať, aj keby som mal preliezť plot, lebo by neboli vyšli noviny,“ hovorí o zážitku, keď mal vraj skutočne malú dušičku. Vtedy však prišla pomoc, ktorá mu otvorila, k autu sa dostal, materiály doručil a noviny vyšli. Stres ako taký vraj nezažíval, hoci stále žil v časových pásmach uzávierok. A samozrejmosťou nebolo ani napríklad dostať sa v ére pevných liniek k telefónu.
Úspech písania? Obmieňať „omáčku“
Džany je živým príkladom toho, že na dobrého redaktora nie je akurát nevyhnutne potrebná vysoká škola. Skôr mať to novinárske cítenie, otvorené oči a vnímanie toho, čo sa deje okolo, hľadať tie správne kontakty s kompetentnými činovníkmi.. Fakty ako zostavy, góly a mená sú nemenné. „Ale tú „omáčku“ okolo bolo treba vždy obmieňať. Podľa môjho názoru je podstatná tá prirodzenosť, voľnosť. Niekto sa snaží o časté odborné výrazy, ale aj si myslím, že čím jednoduchšie to podáš, tým lepšie,“ vysvetľuje svoj postoj. Živo si ešte pamätá časy, keď neexistoval internet a všetko si musel poctivo naštudovať vo vedeckej knižnici, nestačilo zapnúť google. Rovnako to bolo aj s technikou. „Toto bola pre mňa vysoká škola žurnalistiky. Dostať sa do toho. Neboli diktafóny, keď mi jeden dobrý priateľ doniesol môj prvý diktafón z Nemecka, to teda bola udalosť,“ spomína si Džany.
Európu má v malíčku
Po futbalovým novinárskych začiatkoch sa pridružili i ďalšie športy – hokej, mužská a ženská hádzaná, basketbal, cyklistika. Aj vďaka tomu spoznal kus sveta. „Európu mám prejdenú takmer kompletne. Prvé cesty boli ešte so ženskou hádzanou, keď boli štvornásobné majsterky republiky a bolo to do terajšej Juhoslávie, do Belehradu, na Európsky pohár.“ Teraz nasáva atmosféru ciest i krajín, športových hál a následne prináša vždy exkluzívne informácie. „Európu mám s hádzanou zjazdenú hlavne vďaka Miloslavovi Chmeliarovi, majiteľovi Tatrana Prešov. Bude to čochvíľa desať rokov, odkedy mám možnosť cestovať intenzívne zápasy slovenských súťaží, potom na maďarskú Budapest Bank Férfi Kézilabda Ligu, Ligu majstrov, Pohár EHF, siedmy rok na nadnárodnú SEHA, Gazprom ligu.“ Navštívil už i Afriku a keď boli na portugalskej Madeire, z hotela mal na dohľad futbalový štadión na ktorom začínal slávny Christiano Ronaldo, či jeho tamojšiu rezidenciu. „Spomienky nikdy nikto nezoberie. Športová novinárčina je krásna v tom, keď sa takáto možnosť naskytne. Iste, nie každý chodí, dostane sa, ale ja som mal to šťastie. Ja som pomaličky v centre Skopje častejšie ako na Sekčove,“ smeje sa Jany.
Ty a grécky? Samozrejme
Ako novinár si popri úchvatných zážitkoch stále odniesol aj zážitky zo stretnutí s ľuďmi v tejto brandži. Rozhovory spravil napríklad aj s najlepšími hádzanármi sveta, V Belehrade so Svetlanou Kitič v príjemnej atmosfére kaviarničky športovej haly pri koňačiku. Nuž a v lete minulého roka sa s touto dámou stretol opäť, na Medzinárodnom turnaji hádzanárov Doboji v Bosne a Hercegovine. Mužská hviezda, viacnásobný najlepší hádzanár sveta Nikola Karabatič mu poskytol vo francúzskom Montpellieri, nádherné chvíle prežíval počas cyklistických pretekov Okolo Slovenska, novinár a vodič jedného z áut v konvoji, či na ženských pretekoch Veľká cena Prešova Pravdy. A zase bol v blízkosti špičkových športovcov, cyklistov a cyklistiek. Napríklad víťaza Pretekov mieru, Rusa Sergeja Suchoručenkova cenný suvenír. Za to, že mu v prešovskom Autodružstve vybavil súčiastky do auta, ktoré mal za celkové prvenstvo na Pretekoch mieru. Inokedy ohuroval svojimi jazykovými znalosťami. „Humenné hralo Európsky pohár s AEK Atény a ja som sa dal do debaty s ich manažérom Savasom Nikolau. A všetci okolo na mňa pozerali – Džany, ty a po grécky? No samozrejme! Neprezradil som, že on mal zo Slovenska manželku, študoval tu a tak po našom veľmi dobre rozprával,“ dodáva so šibalským úsmevom profesionálny novinár.
Pero by za mikrofón nevymenil
Džanyho rečový prejav a skvelý prehľad núka otázku, či ho nelákala kariéra aj rozhlasového komentátora. Odpoveď je však jasná. „Rozhlasáka by som nerobil,“ vraví s istotou. Potvrdila mu to aj jedna skúsenosť, vraj šlo o taký „hókus-pókus“, keď ho Jozef Jarkovský poprosil o záskok. Malo ísť o jeden-dva vstupy zo zápasu do živého vysielania v rozhlase. „Zavolali mi, beží živé vysielanie a zrazu pink! Vo vnútri štadióna vyplo svetlo. Okienko malé, celé som to nevidel a oni chceli komentovať dianie. A ja naťahujem krk, nevidím priebežne, to nieže len studený pot...Išlo živé vysielanie, tak hovorím – technický problém, sme bez svetla, vidím na časomieru, stav sa nemení... A v tom mi zložili. Odvtedy som si povedal – buď tak, že keď profesionálne, tak musíš mať prehľad, ale partizánčinu, to už nie. Napísať, urobiť, zatelefonovať. Na mikrofón nie,“ hovorí jednoznačne.
Fantastické kontakty
Počas svojej kariéry športového redaktora spolupracoval so stovkami známych mien. Mal to šťastie spoznať známych „rozhlasákov“, najmä pamätného komentátora Gaba Zelenaya, osobne aj s Karolom Pollákom. Na starosti mal ešte nie tak dávno aj tlačovky na prešovskom futbalovom štadióne, robil aj bulletiny, k storočnici prešovského futbalu so spolupracovníkmi zaujímavú publikáciu. V tlačovom centre pôsobil aj hádzanárskom Tatrane. V tlačovom stredisku pracoval aj počas MS v hádzanej, keď sa v Prešove hrala jedna zo skupín, či počas juniorského európskeho šampionátu hokejistov. Aj vďaka jeho šikovnosti počas neho pozval na tlačovky po zápasoch okrem novinárov aj viacerých prešovských hokejových trénerov, či starších hráčov. Zahraniční hostia boli zjavne udivení, priam unesení veľkým „mediálnym“ záujmom, ale aj fundovanými otázkami z pléna. A tak sa to dalo...
Veľké mesto ho nezlákalo
Džany sa po trávnikoch, ľadových plochách a palubovkách pohybuje už takmer 50 rokov. Od roku 1989 nevynechal napríklad ani jedno jediné vyhlasovanie a odovzdávanie cien najúspešnejším prešovským športovcom. Jeho meno je pojem. A „veľkomesto“ ho nezlákalo. „Prestup do jedného slovenského denníka mi doporučoval Jožko Jurčišin. Aj som si to tam bol pozrieť. Nakoniec si ale hovorím – ja do „krásavice“ pri Dunaji veru nepôjdem. Som odkojený Prešovskými novinami. Nazbieraš prehľad po svete, ale tu som doma, tu žijem a tu je moje miesto,“ vyznáva sa Džany.
Mária Puihuličová