Prinášame rozhovor s Dominikom Krokom o jeho rozhodnutí ukončiť s platnosťou k poslednému februárovému dňu svoje pôsobenie v Tatrane Prešov. Predchádzali mu viac ako dvojročné zdravotné problémy s ramenom hodovej ruky. Viac už prezradil v spomínanom rozhovore.
Dominik, ako sa veci okolo, pre teba určite ťažkého rozhodnutia, vyvinuli?
„Pána Chmeliara som poprosil o stretnutie, ktoré trvalo asi hodinu a pol a nieslo sa v priateľskom duchu. Vysvetlil som mu, aký je môj zdravotný stav, v ktorom sa už dlhšiu dobu nachádzam. Som po troch operáciách ramena a to stále nie je dobré. Môžem robiť všetko, ale to najpodstatnejšie, čo nemôžem, je strieľať na bránu. Rozhodol som sa, že podstúpim ďalšiu diagnostickú operáciu. Napriek ôsmim magnetickým rezonanciám, ktoré som mal, lekári nevedia prísť na to, čo v tom ramene je zlé. Mám možnosť skončiť a nechať to tak. Ale keďže sa nechcem vzdať, tak po konzultácii s lekárom som sa rozhodol, že tú operáciu podstúpim. A to aj napriek tomu, že viem, aké bolesti ma čakajú, že sa nebudem vedieť vyspať a že tá doba rekonvalescencie je dlhá a bolestivá. Pevne verím, že mi lekár neoznámi tú najhoršiu správu, že sa mi nedá pomôcť. S pánom Chmeliarom som sa dohodol, že to moje dva a pol ročné trápenie ukončíme, čo znamená, že na teraz v Tatrane končím a uvidíme, čo bude v lete. Ak sa uzdravím, tak sa vrátim a ak nie, tak bohužiaľ moje pôsobenie v Tatrane sa nadobro skončí. V Tatrane teda momentálne dnešným dňom končím.“
Môžeme to teda charakterizovať ako prerušenie kariéry, alebo to vnímaš už skôr ako jej predčasné ukončenie?
„Môžem to charakterizovať ako prerušenie mojej kariéry, pretože ak by som to nazval ukončím kariéry, tak by som sa nepohrával s myšlienkou ísť na operáciu, nie to ešte ju absolvovať, pretože ako som už spomínal, je to veľké trápenie. Od 28 rokov kvôli problémom s ramenom nehrám hádzanú a to sú najlepšie roky pre hádzanára. Ja som o ne prišiel. Od 1. marca je to pre mňa nová a ťažká situácia a neviem, čo od tohto dňa so mnou bude. V Prešove som strávil 12 rokov môjho života, čo je takmer polovica. Je to ťažké, nechcem a ani nebudem klamať a taktiež sa nechcem hrať ani na majstra sveta, pretože táto situácia je pre mňa ťažká už dva a pol roka, čo sa samozrejme odzrkadlilo aj na mojej psychike. Snažím sa s tým vyrovnať každý deň a nechcem si pripustiť, že by toto bol koniec mojej kariéry, pretože to by som sa zosypal asi úplne. Čas lieči rany a možno mi prinesie nejaké príležitosti, ale nechcem sa baviť o tom, že by to bol koniec mojej kariéry.“
Ako to teda s tebou vyzerá zdravotne?
„Na poslednej kontrole sme sa s lekárom dohodli, že sa mu ozvem či do tej štvrtej operácie pôjdem. Musel som si veľa vecí premyslieť. Dohodli sme sa, že keď sa mu ozvem, termín mi dá čo najskôr. Bolo by zbytočné ďalej čakať. Čím skôr sa do toho pustíme a pozrieme sa čo je zlé, tým skôr budeme vedieť, na čom som.“
Skús fanúšikom ešte raz pripomenúť, čo všetko si za obdobie od tvojho zranenia musel absolvovať?
„V septembri 2019, piatok pred zápasom Ligy majstrov s Irunom, mi po strele na bránu puklo v ramene. Ako keby praskol konár. Navštívil som doktora Kleina, absolvoval som konzervatívnu liečbu, ktorá mi nepomáhala, a tak som podstúpil prvú operáciu tu v Prešove. Po operácii a následnej rehabilitácii, čo ubehol rok a dva mesiace, ruka naďalej nefungovala. Tak som si povedal, že asi niečo nebude v poriadku a začal som to ďalej riešiť. Oslovil som doktora Petra Polana zo Šace, ktorý mi vybavil konzultáciu u doktora Maroša Vargu, ktorý sa na mňa pozrel a povedal mi, že sa o mňa postará, ale musí to znovu otvoriť. Do tej operácie išiel už s nejakou diagnózou, ale po otvorení objavil ešte ďalšie tri. Od februára 2021 do februára 2022 som absolvoval nespočetné množstvo rehabilitačných cvičení a tréningov, procedúr. Dal som do toho 120 percent, obetoval som tomu veľmi veľa času a nechcel som si pripustiť, že by to mal byť koniec mojej kariéry. Práve naopak, chcel som sa vrátiť a aby tie horšie momenty vystriedali lepšie. Už som si začal myslieť, že by sa to mohlo uberať tým správnym smerom, začínal som mať z toho dobrý pocit, ale akonáhle som sa pokúsil vystreliť naplno, tak ako som to mal vo zvyku a ako ma ľudia poznali, tak to proste nešlo a nefunguje to dodnes. Preto som sa rozhodol, že toto trápenie ukončím a urobím znovu všetko preto, aby som sa mohol vrátiť. Nevzdávam sa a verím, že mi pán Boh pomôže a dokážem sa vrátiť naspäť. Uvidíme na akej úrovni, pretože možno sa vrátim taký, aký som bol a možno sa už nevrátim vôbec. Viem, že tomu zase budem musieť obetovať veľa tréningov a veľa modlitieb k pánu Bohu.“
Si pripravený sa k hádzanej vrátiť ´stoj-čo-stoj´? Teda, že by to nemuselo byť na najvyššej úrovni?
„Nechcem robiť unáhlené závery tým, že poviem, že skončím, alebo že budem hrať nižšiu ligu, len aby som pri hádzanej zostal. Viem, že tú hádzanú chcem veľmi hrať, pretože nemám ešte toľko rokov, aby som musel skončiť, ale bohužiaľ zdravie ma momentálne neposlúcha. Momentálne sa sústredím na operáciu a po tej budem múdrejší. Verím, že mi pán Boh pomôže znovu sa vrátiť späť.“
Dominik, držíme palce a veríme, že sa ti návrat podarí a v drese Tatrana ťa ešte uvidíme.
Prešov