Mnohí si pamätáme na časy, keď bola prešovská mužská hádzaná v roku 2001 na pokraji zániku. Mala šťastie a s ňou aj stovky jej fanúšikov, že sa našiel muž, ktorý ju zobral takpovediac pod svoje krídla. Vtedy, v jednom z prvých
rozhovorov medzi štyrmi očami, s jedným z hráčov na tému dĺžky profesionálneho kontraktu, sa ho ten opýtal – A čo keď vy po roku skončíte? Odpoveď znela: „Ja keď do hádzanej zahryznem, ver, že ju tak skoro nepustím.“ Bolo to pred pätnástimi rokmi, keď sa takto vyjadril majiteľ Tatrana Prešov Miloslav Chmeliar. Pri tej príležitosti sme mu položili 15 otázok.
Napadlo vám niekedy v roku 2000, že sa hádzaná stane na také dlhé obdobie každodennou súčasťou vášho života? Čo ste o nej dovtedy vedeli, okrem toho, že má v Prešove bohatú tradíciu a úspechy?
Určite mi v roku 2000 ani vo sne nenapadlo a ani som o tom nerozmýšľal, žeby som niekedy mohol viesť v Prešove mužskú hádzanú. V roku 2001 to bolo také rýchle spontánne rozhodnutie. O tomto športe som vedel všetko, lebo v rokoch, keď som navštevoval základnú školu, sa hádzaná hrala na všetkých školách v našom meste. Prešov bol hádzanárskym mestom, dokonca sme hrávali školskú ligu. Krátky čas som bol žiakom ZŠ na Odborárskej ulici, kde boli hádzanárske triedy. Hádzaná teda nebola pre mňa niečím úplne novým, sledoval som ju už ako malý chlapec.
Ktorého hráča ste si z tých čias zapamätali?
Nie jedného, bolo ich viac. Ako desať, dvanásťročný chlapec som chodieval sledovať zápasy Tatrana na antukové ihrisko na Baštovej ulici. Z tej éry si pamätám nebohých Vincenta Lafka, Martina Gregora, ďalej bratov Horváthovcov, Lukošíkovcov, Petra Hatalčíka a ďalších. Nuž, dá sa povedať, že som poznal všetkých vtedajších hráčov, známych aj menej známych.
Okrem toho, že ste sa v roku 2001 stali chlebodarcom prešovských hádzanárov, hneď ste sa pustili do rekonštrukcie haly na Baštovej ulici. Môžete si zaspomínať na niektoré fakty z rekonštrukcie? Po dokončení nebola veľká, skôr útulná, možno mala nejaké miesta, nejaký „kút“, na ktorý doteraz spomínate...
Hala na Baštovej ulici bola v dezolátnom stave, s dosť závažnými statickými poruchami. A preto, napríklad, časť so šantami, ktorú sme pristavili, bola komplet postavená na pilotoch. Bolo treba skultúrniť prostredie a rovnako vytvoriť zázemie pre hráčov, trénerov, divákov. No v tom priestore sa nič viac kvôli cestám s tým nedalo robiť. Mám taký dojem, že aj tribúny na východnej a západnej strane sú urobené len tak tak, ako sa povie, na hrane. Hala sa nedala ani rozšíriť, ani predĺžiť. To, čo sme spravili, bolo maximum. Určite ale na tú dobu to bola po dokončení pekná moderná hala, ktorá vtedy zodpovedala všetkým požiadavkám.
Čom sa týka tých priestorov, všade som sa cítil dobre. Vrchné VIP priestory v ovále boli skutočne pekne zariadené a každému sa páčili, čo ma tešilo.
Poďme sa baviť o športovej stránke prešovskej hádzanej. Za 15 rokov viacerí tréneri získali úspechy, no skúste odpovedať na otázku, ktorý z nich bol podľa vás najúspešnejší.
Keď najúspešnejší, nedá sa hovoriť o jednom, ale o dvoch kaučoch. Určite to boli Peter Hatalčík a Rastislav Trtík. S prvým sme postúpili do osemfinále Ligy majstrov. Bol tvrdým, zásadový a nekompromisný. Druhý tu bol aj s touto dovedna päť sezón, od začiatku mal u hráčov rešpekt, hádzanú doslova „žerie“, necháva jej všetko a aj vďaka tomu v nej získal tituly, poháre a rôzne ďalšie ocenenia.
Najúspešnejší sú teda tí, čo sa uprednostnia bič pred cukrom?
Bič doslova nie, no platí, že medzi hráčom a trénerom musí byť odstup. Pokiaľ to tak nie je, vtedy absentuje disciplína. A keď tej niet, výsledky a úspechy sa nikdy nedostavia. Mám to odskúšané, takto to funguje.
Skúste povedať vetu, dve o každom trénerovi, ktorý sedel na lavičke Tatrana
K dvojici Hatalčík, Trtík som sa už vyjadril. Milana Foľtu som poznal odmala. Na Základnej škole na Odborárskej ulici sme chodili do tej istej triedy. Ako tréner bol nekompromisný, no tiež férový a poctivý. Spoluprácu sme ukončili z dôvodu, že sa nedali skĺbiť jeho pracovné povinnosti s trénerskými a profesionálne sa hádzanej venovať nechcel. Vladimír Čanda bol pri mužstve len krátko, ťažko sa mi preto na jeho adresu niečo hovorí. No platný bol pri mládežníckych družstvách Tatrana, tam sa našiel a jeho rukami prešlo veľa hráčov. František Šulc – bol „poctivák“ ako hráč a túto vlastnosť si preniesol aj do trénerského remesla. Tvrdý, nekompromisný, férový k hráčom. Avšak, jeho metódy boli niekedy za hranicou únosnosti, čo bolo zasa kontraproduktívne tým, a tak dochádzalo k častým zraneniam. Romana Lamača mám za veľmi perspektívneho kauča, no jeho mínusom bola náladovosť a toto málo mu chýba, aby sa vo veľkej hádzanej usadil dlhodobo. Djordje Rašič – určite to ako hráč dotiahol najďalej zo všetkých trénerov, ktorí v Tatrane pôsobili po roku 2001. Na absolútnom výslní bol po víťazstve v PEM v drese Metaloplastiky Šabac. Ako kormidelník A mužstva si vedel urobiť v mužstve poriadok. Bol však trocha svojský, akoby žil vo svojom svete. Peter Dávid bol a je hádzanárskym odborníkom. Avšak, jeho kamarátstvo s hráčmi tu v Prešove veľmi skoro po jeho príchode prerástlo únosnú mieru, čo sa nemalo stať a preto musel odísť. Aby som nezabudol na Jurija Žuravľova - bol tu tiež krátko, no za ten čas ukázal poctivosť. Smolou bolo, že ani v jeho prípade sa nedalo skĺbiť civilné zamestnanie s trénerskými povinnosťami. Zostal však v štruktúrach klubu, trénuje žiakov, čomu som rád.
Pre zaujímavosť ešte uvediem, že všetci tréneri, ktorí v Tatrane dokončili sezónu, získali slovenské extraligové prvenstvo. Takže s trochou pridaného humoru sa dá povedať, že skôr Tatran „robí“ z trénerov majstrov...
Pri tejto téme sa jednou myšlienkou ešte raz vrátim k Petrovi Hatalčíkovi. Keď raz Rastislav Trtík v Prešove skončí, bude prvý - a keď bude mať záujem, určite ponúknem uvoľnené miesto jemu.
A čo hráči, ktorí tu za 15 rokov pôsobili? Zaujímalo by nás, či si pri svojej zaneprázdnenosti nájdete čas na krátky telefonát k niektorými, ktorý z Prešova odišli. Máme na mysli tých, ktorí prestúpili do iných klubov, no tiež takých, ktorí ukončili kariéru. Dajnis Kristopans je možno taký. Sú aj ďalší?
Hráči nie sú vďační. Ani za to, čo sa tu naučili, čo tu zarobili, ani za to, že išli v Prešove výkonnostne hore. Kto z Tatrana odíde, veľmi rýchlo zabudne. Jediným, ktorý mi po odchode občas zavolal, bol brankár Vadym Bražnik. Vzdelaný človek, učiteľ, intelektuál. Bol som príjemne prekvapený, keď som s ním po desiatich rokoch rozprával, ako hovoril plynulou a zrozumiteľnou slovenčinou.
A existuje hráč, ktorý vám utkvel v pamäti jednoznačne najviac?
Rado Kozlov. Nie iba herne, no aj z hľadiska profesionality musím povedať, že bol jedným z najlepších, ak nie najlepším hádzanárom, aký kedy do Prešova prišiel. Pamätám si, ako sme ho prehovárali, aby neodmietal našu ponuku. Mal 21 rokov, zaujímavú prácu v Bratislave a hádzanej sa chcel venovať iba popri zamestnaní. Po príchode do Tatrana, hoci patril medzi najmladších, sa stal lídrom mužstva, nechýbalo mu obrovské sebavedomie. V žiackych kategóriách bol niekoľkonásobným majstrom Slovenska v džude, mal silu bohatiera. Tréner František Šulc ho chválil za jeho vynikajúci prístup k tréningovým povinnostiam. Dokázal robiť drepy so 260-kilogramovou činkou. V súkromí to bol perfektný človek, no na ihrisku, keď mu „preplo“, lietali triesky. Dokázal streliť 17, 18 gólov za zápas a po ňom ešte išiel do posilňovne. Prosto totálny profesionál, z ktorého išiel rešpekt a na ktorého si možno spomenú aj v španielskom klube Ciudad Real, kde sme hrali Ligu majstrov. Veľká škoda, čo sa mu pred niekoľkými rokmi stalo, bol to pre nás všetkých šok. Keby nie toho, napríklad Rado Antl by potom určite nebol naštartoval svoju druhú „misiu“ v Tatrane. Isto, aj on mal svoje prednosti, no Kozlov bol len jeden a bol výnimočný.
Poďme na veselšiu tému... Či Tatran Prešov vyhrá alebo prehrá, či je pred sezónou alebo po, medzi fanúšikmi vždy kolujú nejaké akože zaručené informácie zo zákulisia. Akú najväčšiu absurditu ste započuli za tých 15 rokov?
Tých akože zaručených pikošiek zo zákulisia bolo pomerne dosť. Začalo to prvou hneď po tom, čo som vstúpil do hádzanej. Urobil som to vraj iba ako krycí manéver, aby som po čase pustil klub k vode a z haly na Baštovej urobil sklad liekov. Keď si na to po pätnástich rokoch spomeniem, dá sa na tom pobaviť aj teraz.
V jednom z rozhovorov ste sa raz vyjadrili v zmysle, že keby nastal nejaký problém vo vašich obchodných spoločnostiach, hádzanú by ste „pustili“ ako prvú. Našťastie doteraz k tomu nedošlo. No nerozladilo vás niečo až natoľko, že ste čo len v sekunde pomysleli na koniec.
Určite aj v hádzanej si človek zažije veľa sklamaní a to nie iba z výsledkov a výkonov, ale z celkového prístupu niektorých hráčov. Investovali sme do toho všetkého obrovské množstvo peňazí a času, ktorý by som mohol využiť aj inak. Napríklad, nemenovaný hráč odišiel po deviatich rokoch z Prešova, teraz sa vrátil na Slovensko do iného klubu a tvári sa, že ma nepozná. No popravde toto nie je vec, ktorá by ma rozladila. Myšlienka odísť od tohto športu ma zatiaľ vôbec nenapadla. Otázkou je, či by som mal nasledovníka a či by to nedopadlo tak, ako ostatné športy v Prešove.
Na Slovensku byť úspešný - znamená mať aj neprajníkov. A to po celom Slovensku. Niečo ako Slovan Bratislava. Určite ste sa za tých 15 rokov stretli v konkrétnymi prejavmi neprajnosti. Ktorý vás najviac rozčaroval, kedy ste sa možno zamysleli, či vám je toto treba.
Za tie roky som sa stretol s rôznymi podobami neprajnosti, aj s podrazmi. Našťastie, ako v biznise, tak aj v športe, sa nad nich dokážem povzniesť.
Už skôr ste sa vyjadrili, že ste v minulosti zápasy prežívali oveľa intenzívnejšie, teraz ste už pokojnejší. Niekedy počas zápasov je však medzi vami a rozhodcom na „vašej“ strane už iba reklamný baner... Čo by ste povedali na adresu slovenských rozhodcov a čo na adresu zahraničných arbitrov v SEHA League a v Lige majstrov?
Aj arbitri sú iba ľudia. Proti nim je vždy ten zlomok sekundy, v ktorom sa musia rozhodnúť a prípadná chyba sa zvrátiť nedá. V SEHA League sú tí najlepší arbitri z krajín jednotlivých účastníkov. Keď sa nedopustia úmyselnej chyby, pískajú ako stroje. Na Slovensku veľa rozhodcov skončilo, prišli mladí, tým chýbajú skúsenosti. Robia chyby, no nie úmyselné, z toho by som ich nevinil. Lebo pravda je taká, že dva, tri ich chyby za zápas predsa nemôžu nijako ovplyvniť to, že našou povinnosťou je na Slovensku vyhrávať a je jedno ako rozhodcovia pískajú. Takže, keď sme niekedy v domácej súťaži prehrali, prípade v závere bránili tesné víťazstvo, nebola to chyba arbitrov. Čo sa týka mňa, že niekedy zídem k postrannej čiare... Poviem si svoje, no určite ma to nerozhádže. Už to nie je ako niekedy v minulosti.
Keď sa mužstvu nedarí, zvyknete opustiť hľadisko. Keďže ste nefajčiar, asi to nebude cigareta „na upokojenie“. Čo vtedy riešite v hlave? Prečo hrá mužstvo, ako hrá, alebo vtedy vôbec neriešite hádzanú?
Nestáva sa to často, keď ma výkony našich hráčov na ihrisku natoľko rozhádžu, že odídem. A keď už, poberiem sa do VIP-ky, sadnem a počkám na priateľov. Čo mi vtedy v hlave prebieha? Všetko možné, len nie hádzaná. No potom si uvedomím, že konám zle, že som to asi nemal urobiť, lebo hráči nie sú stroje, chyby určite nerobia zámerne. Z mojej strany, namiesto povzbudenia, ich ešte viac dávam dole, čo im v danom zápase isto nepomôže.
Ako majiteľ klubu máte pri všetkých rozhodnutiach rozhodujúce slovo vy. Keď si odmyslíme tému angažovania hráčov, trénerov či niektorých funkcionárov, čo by ste teraz s odstupom času urobili inak, ktoré rozhodnutie by ste otočili o 180 stupňov, prípadne anulovali?
Boli aj zlé rozhodnutia a bolo ich viac. Aj ja som človek, robím chyby. Tým sa potvrdzuje pravdivosť starého príslovia, že sa človek učí celý život.
Keby ste boli ochotný poodkryť finančné zákulisie klubu, dalo by sa odpovedať na otázku, ktorý hráč Tatrana si dokázal v jednej sezóne zarobiť najviac peňazí?
O týchto veciach nechcem veľmi rozprávať. No poviem jeden príklad. V minulosti sme tu mali hráča, ktorý len za podpis ročnej zmluvy zarobil 100 tisíc eur. K tomu poberal mesačný plat a prémie. Na ďalšiu sezónu sme mu ponúkli ročný garantovaný príjem 300 tisíc eur, no ten odmietol a odišiel preč. Mohol si to dovoliť, išlo o hráča svetových parametrov. Prestúpil do asi najbohatšieho hádzanárskeho klubu na svete a to hovorí za všetko.
Okrem peňazí sa pri rokovaniach o profesionálnej zmluve zvykne hovoriť aj o rôznych benefitoch, ktoré dostanú hráči veľkého formátu – auto, bývanie... S akou najzaujímavejšou požiadavkou od hráča, prípadne jeho agenta, ste sa zatiaľ stretli? Pobavila vás, či skôr rozčúlila?
Každý z hráčov, ktorý príde do Prešova, dostane zariadený byt, ktorý je majetkom Tatrana alebo niektorej z obchodných spoločností. Hráči nájomné neplatia, všetky výdavky s tým spojené platí Tatran a zúčtováva to do nedaňových nákladov. Čo sa týka vašej otázky, pobavilo ma, aj rozčúlilo, keď hráč, alebo niekto, kto ho zastupuje, príde s požiadavkou, že chce minimálne jednojedlo denne zadarmo, resp. aby mu ho preplatil klub. Pri 50 tisícovom kontrakte hráča v Prešove, kde denné menu je 2 a pol eura, sa mi to zdá smiešne, aj mi to trochu dvíha tlak. Veď predsa polovicu sezóny sa hráči stravujú s mužstvom bezplatne na turnajoch a zápasoch. Je to presne podľa príslovia, keď dáte niekomu prst, chce celú ruku. Toto rezolútne zamietam.
DVE AKO BONUS
Titul ste v nedávno skočenej sezóne získali aj bez Richarda Štochla. Tento brankár prekvapil v priebehu sezóny ani nie tak príchodom na Slovensko, no skôr tým, že ho zlanárili Topoľčany. Nemali ste snahu ho získať? Keď áno, na čom jeho angažovanie nakoniec padlo? A čo pre vás znamená titul bez Štochla? Ceníte si ho možno o čosi viac?
Netvrdím, že sme v minulosti o tohto brankára nemali záujem. Nie raz, ale niekoľkokrát sme mu ponúkali skvelý kontrakt, dlhodobé zmluvy. Tohto roku bude mať 41 rokov, v Prešove mohol chytať do štyridsiatich piatich. Nejavil záujem. Lenže, medzitým sa Igor Chupryna vyprofiloval na výborného gólmana a podľa mňa je momentálne už lepším brankárom, než Štochl. Pre mňa je to raz a navždy uzavretý prípad. Z mojej strany už nikdy nebude snaha o jeho angažovanie. Čo sa týka témy majstrovského titulu aj bez neho... My vždy berieme prvé miesto v slovenskej extralige ako samozrejmosť. Tohto roku sme sa nebáli otvorene o tom hovoriť a aj po odchode alebo zraneniach dovedna ôsmich hráčov – Božiča, Antla, Radčenka, Petra, Ivkoviča, Pogányho, Peskova a Ľuboša Šárpatakyho. Títo hráči hrali v septembri a októbri u nás a skončili v priebehu sezóny. Pre mňa je toto smerodajné, a nie, či sme prví so Štochlom alebo bez neho.
Dvanásť je tucet, no žiadne okrúhle číslo. Takých dvadsať titulov o osem rokov, to by už bola iná káva... Samozrejme, ako sa hovorí, najprv sa toho treba dožiť. No úprimne, nezovšedneli by vám časom a nezatúžili by ste dobýjať méty niekde inde?
Určite nebudem robiť žiaden iný kolektívny šport. Fámy o tom, že preberám prešovský hokej, alebo že mi predseda PSK Peter Chudík stavia futbalový štadión, lebo „beriem“ prešovský futbal, sú čisto pivné reči. Nemám nič proti, aspoň sa majú chlapi o čom rozprávať. Koľko ešte získame titulov, to nikto nevie. Je to všetko o peniazoch, no aj o tom, že sme maximalisti. Dokedy sa budem hádzanej venovať, v tejto chvíli neviem. Keď raz príde čas a okolnosti a budem ju musieť niekomu odovzdať, pre môjho nasledovníka nebude ľahké pokračovať v nastúpenom trende.
Prešov