Do brány prišiel sedem minút pred koncom tretieho extraligového finále, ktoré mohlo a napokon aj rozhodlo o držiteľovi majstrovského titulu. Na ukazovateli skóre vtedy svieti stav 18:17 a do konca zápasu vyberal loptu zo svojej siete po strelách hostí z Považskej Bystrice dvakrát. Práve druhým gólom vyrovnal súper na 19:19 a dráma, s ktorou počítal len málokto, bola na svete. Potom však Igor Čupryna, o ktorom je reč, vyčaroval dva zákroky, ktorými (aj vďaka gólu Hernandeza na druhej strane) zmaril súperom nárok na prekvapenie. V prvom prípade vychytal Petričenka v čistej pozícii na šestke, aby napokon v poslednej sekunde zlikvidoval aj pokus Juráka. Týmto zákrokom sa zároveň symbolicky, so zlatou medailou a majstrovským pohárom, rozlúčil so zelenobielymi farbami. „Bol som pripravený na sto percent a už pred začiatkom série som hovoril, že pre mňa to budú možno dôležitejšie zápasy ako pre ostatných chlapcov. Chcel som zo seba vytlačiť maximum a keď sa to podarí, pomôcť mančaftu. Som veľmi šťastný, že sa to podarilo a že sme vyhrali a získali titul. Je toho veľa čo by som chcel povedať, ale som v stave, že ani neviem čo... mieša sa smutno, aj veselo, aj radosť, aj smútok...,“ hodnotil s emóciami po treťom finále ešte na palubovke Čupryna.
Po šiestich rokoch v prešovských farbách a v meste, kde sa spolu s rodinou usadil, sa mu nelúčilo ľahko. Ťažko bolo aj vybrať moment, ktorý by zo svojho pôsobenia na Šariši vypichol. „Strávil som tu šesť rokov a spomínať budem na každú jednu sezónu. Odohrali sme veľa zápasov, žili sme tu ako jedna rodina. Oslavovali sme spolu víťazstvá, zdieľali smútok pri prehre. Je to pre mňa ťažké... keby som mohol, aj by som plakal... Hlava ešte celkom nerozumie, že odchádzam. Stále to bolo také, že oslávime zisk titulu, potom idem k rodičom domov na Ukrajinu, kde ma bude čakať aj rodina. Ale ťažko je mi pochopiť, že sa pred štartom novej sezóny už nevrátim do tejto šatne. Určite mi to na začiatku prípravy dôjde, teraz tomu ešte hlava nechce veriť,“ priznal neskôr už v útrobách haly 31-ročný brankár a dodal: „Tatran mi dal všetko čo mám ako hráč aj človek. Na to nikdy nezabudnem. Musím spomenúť aj pána Chmeliara, ktorý pre mňa takisto veľa urobil. Budem žiť do konca života s tým, že Prešov bol najlepší úsek môjho života,“ skonštatoval Čupryna
Rodák z ukrajinskej Odesy, ktorý v Prešove prijal slovenské občianstvo a dostal sa aj do slovenskej reprezentácie, sa pre budúcu sezónu rozhodol prijať nové výzvy, zmeniť dres a vyskúšať si pôsobenie v Rusku. „Do Prešova sa budem určite vracať a isto zavítam aj do haly. Možno sa ale o 4-5 rokov vrátim aj do dresu Tatrana. Tatran je a zostáva mojou rodinou. Budem ho sledovať a držať palce, volať si s chlapcami. Veľmi by som sa chcel poďakovať aj všetkým, ktorí mi písali, s ktorými som sa stretol. Škoda len, že som sa nemohol rozlúčiť tak ako som chcel a to s divákmi v hľadisku. Škoda, že to vyšlo pred prázdnymi tribúnami, pretože by určite prišlo veľa ľudí. Taká ale je situácia... od divákov som vždy cítil podporu, prijali ma tu od prvej sezóny a bolo to vynikajúce,“ dodal.
Pôsobenie v Tatrane bude Igorovi Čuprynovi pripomínať aj jeho zarámovaný dres s podpismi spoluhráčov, ktoré si po finále prevzal z rúk kapitána tímu Olivera Rábeka a majiteľa klubu Miloslava Chmeliara. Svoj podpísaný dres dostal aj druhý lúčiaci sa hráč – Nino Grzentič, s ktorým sme takisto pripravili rozlúčkový článok....
Igorovi v pokračovaní kariéry želáme len to najlepšie!
Prešov